Vzhľad:
Prvú vec, ktorú si na ňom všimnete bude pravdepodobne jeho ázijský pôvod a preto vás možno prekvapí ako veľmi vysoký tento mladík je, meria totiž niečo vyše metra deväťdesiat, čiže nadpriemer aj pre nie celkom čistokrvného Japonca. Nie je veľmi svalnatej postavy, je skôr štíhly no pri bližšom prezretí jeho tela si môžte všimnúť jeho snaženie v posilňovni hlavne na bruchu, bicepsoch a lýtkach. Preto jeho sila tkvie hlavne vo výbornej kondícii a v takmer nemožnej rýchlosti, ktorou dokáže utekať ako poľný zajac. Ďalšia vec, ktorú si na Shoovi všimnete sú jeho netypické pery, a zuby ktoré aj napriek jeho láske k fajčeniu sú pekne biele. Máte pocit akoby jeho horná pera prevísala cez tú dolnú, čo vedie k až roztomilému efektu. Jeho vlasy sú mimoriadne husté, čierne a príjemné na dotyk. Vlasy si necháva narásť do miernej dĺžky s tým, že mu ofina padá do očí, ktoré sú sfarbené do tmavo-hneda, ba dokonca máte pocit, že sa pozeráte do prázdnych čiernych očí bez života. Často si tiež necháva zarásť svoju mladistvú tvár jemným strniskom, pretože vtedy vyzerá staršie a to sa mu páči. Čo sa jeho oblečenia týka, má veľmi rád mikiny cez hlavu a košele v kombinácii s tmavými nohavicami a široké tričká s krátkym rukávom. Sho málokedy používa džíny. Je takmer povestný svojou nenávisťou k ponožkám, vlastne je to taká jeho fóbia. Keď bol malý strašne sa bál, pretože mu jeho sestra nahovorila, že vo vnútri ponožky naň čaká mimozemsky vyzerajúci chrobák, ktorý mu odhryzne prsty na nohách a tak sa im odvtedy vyhýba obrovským oblúkom, pretože sestre do dnes v tomto verí. A keď si ich musí obliecť tak len so zaťatými zubami. To isté platí aj o obuvi. Keď sa mu naskytne možnosť vyzuť si topánky, (kľudne aj v autobuse alebo metre) vyzuje ich bez toho aby si všímal nepriateľsky vyzerajúce tváre svedkov tohoto podivínskeho aktu. A jemu úplne jedno, že si nohy so stykom so špinavou podlahou zašpiní. A takisto mu neprekáža styk obnažených chodidiel s ostrým povrchom.
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
Povaha:
Ak by sme mali Shooa prirovnať ku zvieraťu, je ako žralok. Jeho mŕtvolne tmavé oči, ktoré v sebe neukrývajú žiadnu pozitívnu emóciu. Nedokáže prejaviť lásku, pretože žiadnu nemá, nepozná niečo ako je láska či radosť z pekných vecí, nedokáže byť dojatý či smutný. Jeho kroky sú tiché, ba dokonca, pohybuje sa ako duch v miernom predklone. Len sa na vás pozrie, ale nevšíma si vás. Pláva medzi toľkými rybami, ktoré sa ho často boja, no často si ani oni jeho nevšímajú. No ak si ho všimnete a lepšie si ho prezriete, viete, že v sebe skrýva len jednu vec. Temnotu tak tmavú, že aj on sám sa v nej stráca, inými slovami, veci, ktoré ho robia šťastným a dokážu v ňom vyvolať euforické pocity a samozrejme vyčarovať mu na perách mierny úsmev. Bolesť na ktorej je závislý, vzrušuje ho, či už vlastná alebo cudzia, pohľad na tečúcu krv medzi jeho prstami a fakt, že on je lovec a všetci ostatný sú len bezduché koristi. Nevadí mu, že sebe alebo iným spôsobuje bolesť len tak pre zábavu, pre naplnenie vlastných rozkoší. Presne tak sa vám môže zdať na prvý pohľad tento mladík. Necitlivá a prázdna bytosť bez štipky empatie. Sotva by mohol byť ľudskou bytosťou. Nuž, je toho troška viac. Buďte pripravený na to, že ak sa odhodláte s ním zoznámiť a vyslovíte pred ním svoje meno, sotva si ho zapamätá. Mená nie sú preňho dôležité, podľa neho sú až hlúpe a totálne zbytočné. Aj napriek tomu, že je mimoriadne chytrý, prešibaný a precízny zapamätať si prosté, každodenné veci nie je schopný. Taktiež je pomerne dosť detinský. V praxi to znamená, že ak začne hovoriť, znie ako decko, nie ako pomaly dospelý muž a ak k tomu pridá ešte svoj nevinný pohľad vedzte, že usúdite, že sa pozeráte do očí nevinne detských a predsa mŕtvolne desivých. Nerád prehráva, ak prehrá musí sa pomstiť víťazovi. Je schopný vytrhnúť jeho trofej z rúk a ňou mu rozbiť tvár na nepoznanie a potom tú istú trofej pozdvihnúť nad hlavu a na jeho perách sa zjaví nečakaný paradox menom úsmev. Usmievať sa preňho je veľmi ťažké, prečo by sa mal usmievať nad normálnymi vecami, nad ktorými sa každý usmieva? Nie, presne to je on, nedokáže ho potešiť normálna vec. Možno práve preto, je s ním veľmi ťažké nadviazať konverzáciu, ak sa s ním chcete rozprávať, musíte ho zaujať inou vecou ako počasím, či tým aký nechutný obed vám dnes pripravili. Ak sa vám to podarí, možno sa aj on začne zaujímať o vás. A ak budete mať šťastie tak vám nezlomí nos a nebude nad vami stáť s rukou v gaťoch. Taktiež sa veľmi ľahko naštve. Srdce mu dokáže rozbúchať obyčajný omyl či malá chyba, jedno nepríjemné slovo naňho. Hnev je druhá emócia, ktorú dokáže prejaviť úprimne a v celom rozsahu, netrápia ho následky. Samozrejme, Sho vie svoj hnev zadržať a pekne si ho v sebe pestovať a rozvinúť ho v pravej chvíli. Následky sú prosté. Prinajlepšom skončíte len so zlomeným nosom. Možno by sa teda dalo čakať aj nejaké to skrivenie jeho vždy pokojného pohľadu. Blbosť, aj keby vám ten nos zlomil, v tej chvíli ako by vám ho lámal by nepohol ani brvou, pretože všetok ten hnev je v ruke prípadne nohe ktorou to vykoná. A čo sa jeho schopností týka. V prvom rade, je to jeho prešibanosť, vytrvalosť a rýchlosť. A to nie len vtedy keď sa jedná o beh. Vie precízne pracovať so sekerou či tomahawkom, no je zručný aj s obyčajným nožom. Čo sa zbraní na diaľku týka, nevie to používať a ani veľmi nechce. Preňho sú takéto tipy zbraní príliš nudné. V jeho mierach to znamená to, že ak účinok zbrane neprinesie jeho vlastnú tvár oprskanú krvou obete, na ktorú zbraň použil, zbraň je nudná, preto preferuje zbrane na blízko.
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
Ak by sme mali Shooa prirovnať ku zvieraťu, je ako žralok. Jeho mŕtvolne tmavé oči, ktoré v sebe neukrývajú žiadnu pozitívnu emóciu. Nedokáže prejaviť lásku, pretože žiadnu nemá, nepozná niečo ako je láska či radosť z pekných vecí, nedokáže byť dojatý či smutný. Jeho kroky sú tiché, ba dokonca, pohybuje sa ako duch v miernom predklone. Len sa na vás pozrie, ale nevšíma si vás. Pláva medzi toľkými rybami, ktoré sa ho často boja, no často si ani oni jeho nevšímajú. No ak si ho všimnete a lepšie si ho prezriete, viete, že v sebe skrýva len jednu vec. Temnotu tak tmavú, že aj on sám sa v nej stráca, inými slovami, veci, ktoré ho robia šťastným a dokážu v ňom vyvolať euforické pocity a samozrejme vyčarovať mu na perách mierny úsmev. Bolesť na ktorej je závislý, vzrušuje ho, či už vlastná alebo cudzia, pohľad na tečúcu krv medzi jeho prstami a fakt, že on je lovec a všetci ostatný sú len bezduché koristi. Nevadí mu, že sebe alebo iným spôsobuje bolesť len tak pre zábavu, pre naplnenie vlastných rozkoší. Presne tak sa vám môže zdať na prvý pohľad tento mladík. Necitlivá a prázdna bytosť bez štipky empatie. Sotva by mohol byť ľudskou bytosťou. Nuž, je toho troška viac. Buďte pripravený na to, že ak sa odhodláte s ním zoznámiť a vyslovíte pred ním svoje meno, sotva si ho zapamätá. Mená nie sú preňho dôležité, podľa neho sú až hlúpe a totálne zbytočné. Aj napriek tomu, že je mimoriadne chytrý, prešibaný a precízny zapamätať si prosté, každodenné veci nie je schopný. Taktiež je pomerne dosť detinský. V praxi to znamená, že ak začne hovoriť, znie ako decko, nie ako pomaly dospelý muž a ak k tomu pridá ešte svoj nevinný pohľad vedzte, že usúdite, že sa pozeráte do očí nevinne detských a predsa mŕtvolne desivých. Nerád prehráva, ak prehrá musí sa pomstiť víťazovi. Je schopný vytrhnúť jeho trofej z rúk a ňou mu rozbiť tvár na nepoznanie a potom tú istú trofej pozdvihnúť nad hlavu a na jeho perách sa zjaví nečakaný paradox menom úsmev. Usmievať sa preňho je veľmi ťažké, prečo by sa mal usmievať nad normálnymi vecami, nad ktorými sa každý usmieva? Nie, presne to je on, nedokáže ho potešiť normálna vec. Možno práve preto, je s ním veľmi ťažké nadviazať konverzáciu, ak sa s ním chcete rozprávať, musíte ho zaujať inou vecou ako počasím, či tým aký nechutný obed vám dnes pripravili. Ak sa vám to podarí, možno sa aj on začne zaujímať o vás. A ak budete mať šťastie tak vám nezlomí nos a nebude nad vami stáť s rukou v gaťoch. Taktiež sa veľmi ľahko naštve. Srdce mu dokáže rozbúchať obyčajný omyl či malá chyba, jedno nepríjemné slovo naňho. Hnev je druhá emócia, ktorú dokáže prejaviť úprimne a v celom rozsahu, netrápia ho následky. Samozrejme, Sho vie svoj hnev zadržať a pekne si ho v sebe pestovať a rozvinúť ho v pravej chvíli. Následky sú prosté. Prinajlepšom skončíte len so zlomeným nosom. Možno by sa teda dalo čakať aj nejaké to skrivenie jeho vždy pokojného pohľadu. Blbosť, aj keby vám ten nos zlomil, v tej chvíli ako by vám ho lámal by nepohol ani brvou, pretože všetok ten hnev je v ruke prípadne nohe ktorou to vykoná. A čo sa jeho schopností týka. V prvom rade, je to jeho prešibanosť, vytrvalosť a rýchlosť. A to nie len vtedy keď sa jedná o beh. Vie precízne pracovať so sekerou či tomahawkom, no je zručný aj s obyčajným nožom. Čo sa zbraní na diaľku týka, nevie to používať a ani veľmi nechce. Preňho sú takéto tipy zbraní príliš nudné. V jeho mierach to znamená to, že ak účinok zbrane neprinesie jeho vlastnú tvár oprskanú krvou obete, na ktorú zbraň použil, zbraň je nudná, preto preferuje zbrane na blízko.
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
História:
Sho. Aké patetické meno. Použitie japonského mena navrhol jeho očividne vtipný dánsko-anglický otec, ktorého neznášal podobne ako meno, ktoré mu dal. Tvrdil, že je to preto, že keby dostal anglické meno a ešte k tomu aj anglické priezvisko a pri tom vyzeral ako Japonec, bolo by to podivné. Aj tak si Sho vždy myslel, že je to len kvôli tomu, aby ukázal svetu, že má decko s Japonkou a teda ako inak ako druhorodenému decku dať japonské meno. Jeho otec, ktorého meno si vedel sotva zapamätať aj napriek svojej inteligencii, mal ešte pred vzťahom s jeho japonskou matkou vážny vzťah s rumunskou šľapkou, ktorá otehotnela a porodila najotravnejšiu a najnepríjemnejšiu bytosť na svete. Dievča sa volalo...vlastne ani jej meno si Sho poriadne nevryl do pamäti. Nebola dôležitá. Preto si ju nazval Mucha. Krátko po tom, čo sa Mucha narodila si oná šľapka zbalila veci a z Anglicka ušla nazad do rodného Rumunska a nechala Shoovho otca aj s Muchou samých. Otec to však zvládol aj sám a keď mala Mucha tri roky našiel si ďalšiu priateľku, tentokrát výnimočne nie šľapku ale slušnú a vzdelanú Japonku, ktorej meno si Sho pamätal a to len preto, lebo sa mu páčilo. Tousei. O dva roky sa konala trojnárodná svadba (ako ju často prezýval Otec) a v svadobnú noc párik splodil Shoa. A tak sa Sho narodil do pomerne slušnej rodiny. Shoovo dectvo. Bolo to vlastne dectvo? No, možno keď bol malinký. Jeho starostlivá sestra ho mala prekvapivo veľmi rada a pomáhala rodičom starať sa oň a rodičia boli milí a veľmi láskaví. No potom keď sa začala vyvýjať Shoova osobnosť a jeho schopnosť reči, Mucha ho znenávidela a z nejakého dôvodu aj jeho rodičia. Robili si z neho srandu a nepríjemne ho podpichovali, dokázali a naňho naštvať a zmlátiť ho, len kvôli tomu, že zabudol zatvoriť zubnú pastu. Aj napriek tomu, mu to až tak nevadilo, pretože potom ho nechali samého čo Shoovi vyhovovalo. Rodičia ľúbili viac Muchu, jeho vlastná matka ju mala radšej ako svojho syna. Sho ich nenávidel všetkých. Odstrčený podivný chlapec. A ešte k tomu si mysleli, že je hlupák, že bezdôvodné bitky ho poznačia. Otec ho bil častejšie ako matka. Vlastne od matky získal akurát tak pár kopancov do zadku a facky. Keď začal Sho chodiť do školy, bolo veľmi náročné skryť početné modriny a tak keď si ich niekto všimol, Sho to okomentoval tak, že je proste bitkár.Treba spomenúť, že Shoove výsledky v škole boli vždy dobré, s ničím nemal problém. Vzhľadom k tomu, že všetci o ňom vedeli ako ľahko sa naštve a po pritom je tichý, spolužiaci si z neho uťahovali a nepríjemne podpichovali podobne ako Otec a Tousei. Dokonca sa z toho časom stala šikana v podobe fackovania a podobných veci. Raz po škole Shoa jednoducho vyhecovali a ten sa pobil s o tri roky starším žiakom. Obecenstvo sa najskôr pozeralo a smialo sa na tom ako Dlhého Číňana (tak prezývali Shoa) mláti starší chlapec hlava nehlava a keď sa Sho sotva vládal postaviť chlapec ho prevrátil na chrbát a silno mu kopol do rozkroku. Sho si pamätá tú bolesť až príliš dobre a takisto aj na to čo sa dialo po tom. Shoovi tiekli slzy po dobitej tvári no potom sa mu do očí vlialo čosi iné. Niečo divokejšie a vinnejšie ako slzy. Neskutočná zúrivosť zveri. Sho sa postavil, ignorujúc prudkú bolesť v rebrách a v slabinách. Jeho tvár, ktorá bola večne bez emócii sa teraz desivo skrivila obrovským hnevom. Sho pozbieral všetku svoju silu a vyrútil sa na chlapca, ktorý nechápal a zároveň bol vystrašený. Sho ho kopol do rozkroku obrovskou silou. Chlapec si rukami siahol na ono miesto a vykríkol. Sho chytili chlapca za plece a kopol ho aj cez dlane. Znova...znova...znova. Obecenstvo sa prestrašene pozeralo na to čo mu Sho robil, no ani jeden nemal odvahu odtrhnúť ich od seba. Možno od prvotného šoku možno od hrôzy, ktorú videli. Chlapec, ktorého Sho mlátil už nedokázal stáť na nohách a tak sa zrútil na kolená. Reval od bolesti a Sho pocítil to čo nepocítil dlho. Bol šťastný, bol taký rád, že vidí niekoho trpieť. Chlapca, ktorý prosil Shoa nech prestane, prevalil na chrbát a silno ho začal kopať ako futbalovú loptu do brucha rebier a tváre. Shoa od chlapca odtrhli až vtedy keď chlapec prestal plakať. Možno si mysleli, že je po ňom. Shoa chytili za ruky a ťahali ho preč. Pustili ho na tráve v dostatočnej vzdialenosti od ležiaceho chlapca v bezvedomí a sám Sho si ľahol do trávy a potichu oddychoval. Počul hlasy...tie vystrašené hlasy. Tie všetky tváre, ktoré naňho hľadeli a ruky, ktoré ho držali keby sa pokúsil ešte viac ublížiť chlapcovi. Sho mal svoje limity aj naprie silnej koncentrácii adrenalínu v krvi, došla mu energia, takže s bitím chlapca by zanedlho prestal. Nevedel koľko minút prešlo, tráva bola až príliš pohodlná a aj tak sa nedokázal sústrediť vďaka toľkému chaosu. Zavrel oči a vyžíval sa v posledných gramoch adrenalínu v krvi a z toho krásneho pocitu rozkoše keď si predstavil ako kopal do rebier toho chalana. Dokonca aj jeho vlastná bolesť pominula. Síce v penise vždy pocítil bolesť keď si spomenul na tento zážitok z detstva. Za nedlho sa mu do chaotickej spleti hlasov, ktorú počul no nevnímal privtrel zvuk sirény záchranky. Na viečkach takisto pocítil svetlá a tak ani nevedel ako a posadil sa a bol odvedený do záchranky. Všimol si, že na mieste sú dve záchranky. Jedna práve odchádzala s chlapcom zbitým do bezvedomia. V druhej ho práve ošetrovali. Spytovali sa ho na to ako sa volá a takisto počul niečo o policajtoch. Musel zavrieť oči. Nedokázal sa sústrediť, nevládal vnímať. Keď ich znova otvoril bol v nemocnici. Ležal nahý v ambulancii na lôžku. Cítil hroznú bolesť v nose, v rebrách a tá...pulzujúca bolesť v rozkroku. Najprekvapivejšie na tom bolo, že sa mu to páčilo. Všetka tá bolesť...dokonca aj prsty na pravej nohe ho boleli od toho ako kopal chlapca. Chcel mu to spraviť znova. Chcel ubližovať. Tak ako oni jemu. Nie. Stokrát viac. Do ambulancie vstúpil doktor v závese s Otcom. Keď sa mu Sho pozrel do očí uvidel v jeho očiach záblesk nenávisti. Tebe ublížim ako prvému, rozhodol sa vtedy, Spravím ho neplodným. Opäť zavrel oči a snažil sa nepočúvať čo mu hovoril doktor. Bolo mu to jedno. Aj napriek tomu, zachytil čosi o tom, že nemá nič zlomené a že ten druhý je na tom oveľa horšie a podobné blbosti. Pamätá si, že sa zrazu ocitol v chodbe v dome v ktorom bývali. Otec naňho bliakal takisto ako matka. A ten škodoradostný úškrnok jeho sestry. Nie, teba zabijem ako prvú a ich nechám sa na to pozerať, rozmysel si Sho. V ten večer dostal ešte jednu bitku od otca a zostal bez večere. Na druhý deň, keďže začínal víkend zostal Sho celý deň bez jedla. Pred dvere prekvapivo neprišli policajti ani nič podobné. Sho bol odporúčený k psychológovi. Našťastie, jeho otec niečo také zatrhol, vraj "on nebude platiť niečo pre toho malého debila". A čo na to jeho matka? Nič. Len tupo zízala na Otca. Bože, ako ju neznášal. Keď sa vrátil do školy vysvitlo, že chlapec mal šťastie, že sa mu zlomené rebrá nezapichli do pľúc. Okrem toho mal zlomenú kľúčnu kost, nos a obe lícne kosti. Shoovi sa vyhýbali nielen spolužiaci ale aj učitelia. Bol sám. Sám so svojou bolesťou. Opäť si uvedomil ako tú bolesť miluje. Jemu tak nevadili tie bitky od Otca a tak. Jemu vadili charaktery jeho rodiny. Ich debilné povahy. Ignorantská mater, otravná a škodoradostná sestra, a posratý Otec. Bolesť bolo tá, ktorá preňho niečo znamenala. Rozhodol sa, že ich všetkým ukáže aké to je trpieť. možno pochopia, že bolesť je dobrá a nemusia sa jej báť. Možno to pomôže a prestanú byť takí akí sú. Roky ubiehali rýchlejšie akoby ktokoľvek postrehol a zo Shoa sa pomaly stával muž. Teda aspoň fyzicky. Vo vnútri bol stále takým istým Shoom ako keď mal sedem. Stále tie isté názory a úchylky. Okolitý svet ho nezaujímal. Otec ho prestal biť. Sho sa nechcel rezať alebo podobné emácke blbosti. Potreboval si svoju túžbu po bolesti nájsť niekde inde. A našiel ju v posilňovni. Každý deň v nej drel nie kvôli vzhľadu, ale kvôli tej ťaživej bolesti v svaloch. V skratke, fyzická bolesť ho nielen vzrušovala, ale pociťoval k nej závislosť. V hlave sa mu začal rojiť plán ako to všetko vykoná. To čo si sľúbil vtedy, keď bol malý. Ukáže im všetkým bolesť. Osemnásťročný Sho čupel na gauči a pomaly hýbal holými prstami na nohách. Otec naňho párkrát zrúkol nech to nerobí. Sho vedel, že to jeho Otec neznáša. Musel sa najskôr zbaviť Otca, matka mu neublíži. Debilní ignoranti, pomyslel si vtedy Sho a mrkol na paralyzér, ktorý mal skrytý v lone. Zavrel oči a jemne sa ho dotkol prstami ľavej ruky a vybavil si všetky tie dni kedy mu nedávali jesť a mlátili ho. Jeho rozhodnutie bolo dobré. Zovrel paralyzér do ruky a prudko vydýchol. Rýchlosťou blesku skočil k Otcovi a dal mu riadnu ranu do krku. Otec nestihol ani žmurknúť a matka zhíknuť. Potom pristúpil k matke, ktorú mu niečo s plačom hovorila a bránila sa. Sho jej nerozumel, nechcel, nepotreboval. Bez rozmyslu jej dal ranu do krku a aj ona upadla do bezvedomia. Kniha, ktorú čítala padla na zem. Sho sa otočil k televízoru a vypol ho, potom sa pozrel na hodiny vysiace na stene. Mucha aj napriek svojmu veku ešte stále bývala s nimi a mala prísť o pätnásť minút. Sho nadvihol pery v podivnom úsmeve, keď siahol na ťažké paže svojho Otca. Stiahol ho na zem bez akejkoľvek nehy a postavil sa mu na hruď. Zaklonil hlavu, zavrel oči a neprestával sa usmievať, bezstarostne si vložil ruky do vrecák tmavých, širokých teplákov a čakal na to kedy začuje v chodbe štrngot kľúča v dierke. Tichosť domu bola čarovná. Čaro narušilo to čo tak očakával. Prudko otvoril oči a hlavou mykol smerom ku chodbe. Počul ju ako si šomre niečo popod nos, počul ako si zo svojích špinavých nôh skladá topánky a ako vešia kabát na vešiak. Pohla sa k obývačke. Keď zbadala Shoa ako stojí na hrudi svojho otca, vykríkla a začala niečo bľabotať. Sho zovrel paralyzér v ruke, ktorú mal skrytú vo vrecku a pohol sa k Muche. Tá jej prestrašená tvár nútila Shoa myslieť si, že on je lovec a ona korisť. Páčilo sa mu to. Aj Mucha dostala ranu do krku a zvozila sa na zem. Sho jedného po druhom zaniesol do pivnice kde mal pripravené tri staré stoličky. Každého na ne posadil a priviazal im ruky aj nohy ku stoličkám. Papule im zviazal špinavými handrami, ktoré pred tým omočil, takže boli ešte stále mokré. Na zemi bol natiahnutý biely igelit, ktorý pod holými Shoovými nohami šušťal. Ešte raz skontroloval či má všetko čo potrebuje a zamkol pivnicu. Šušťavý igelit a svetlo nahej žiarovky ho sprevádzali po ceste k stoličkám. Postavil sa nad Otca, ktorý sa pomaly prebúdzal. Sho sa bez slova usmial, keď videl tie šokované a vystrašené oči a nekonečný mrnkot, akoby prosil o pomoc. Sho svoje prázdne oči uprel na matku, ktorej musel vylepiť aby otvorila zakalené oči a čakala ho tá istá reakcia ako pri otcovi. A nakoniec Mucha. Konečne si mohol Sho povedať, že Mucha aj vyzerá ako mucha pretože jej vypleštené oči za to stáli. Prvého si chcel vychutnať Otca, preto zdrapil stoličku na ktorej sedela Mucha a preniesol ju oproti aby mala dobrý výhľad na Otca a potom to isté učinil aj s Tousei. Otec krútil hlavou a stavil by sa, že prosí o milosť. Sho takisto pokrútil hlavou aby mu povedal, že dnes mu to neodpustí. Otec začal mrnčať ešte viac, keď mu Sho odviazal jednu ruku a nechápavo sa pozrel do synových očí, ktoré sa vôbec nepodobali tým jeho. Boli to Touseine oči, no emócia, ktorú v nej mal nebola od Tousei. Sho ho upozornil, že ak sa o niečo pokúsi vykrúti mu krk bez toho aby sa stihol zaradovať zo záchrany svojho osudu. Položil mu ruku na stehno a otočil sa k veciam, ktoré nevyhnutne potreboval na dôkaz toho, že skutočnú bolesť zažijú tu. Do jednej ruky zobral hrniec s teplou vodou, motúz a kliešte. Podľa sĺz a žalostného mrnčania Otec správne vydedukoval čo sa bude diať. Syn pristúpil k otcovi a chytil mu dlaň. Svojou rukou vystrel Otcove prsty a zalomil ich do zadu. Pritlačil a s hlasným puknutím mu ich zlomil. Otec sa rozplakal a tlmene kričal keď mu ich mladík naprával naspäť. Sho mu dlaň priviazal motúzom o stehno a dolámané prsty necitlivo roztiahol. Zobral kliešte a začala mu vytrhávať jeden nechet za druhým zo živého mäsa. Tu sa potom prejavila tá troška skazenej lásky, ktorú v sebe Sho mal. Povedal otcovi nech odpočítava od päťsto po deviatich. Keď naň Otec zodvihol svoje strachom, bolesťou, nechápavosťou a slzami koncentrované oči Sho mu vysvetlil, že tak nepríde o rozum. Otec sa zdal byť o niečo hysterickejší. Sho sa vyžíval v prúdoch krvi, ktoré rozprúdil po oddelení nechtov. No skutočná rozkoš začala keď mu začal do rán liať horúcu slanú vodu. Otec bol vo vytržení a ženy sediace za Shoom tlmene bliakali. Sho ustúpil aby im nebránil vo výhľade. Keď to zbadali, Muche začala cez handru presakovať lacná večera, ktorú si dopriala v podobe tuniakového sendviču, ako Sho usudzoval z pachu. Sho si zvliekol tepláky a zohol sa po utierku a utrel Otcové krvavé prsty. Znova sa postavil a siahol si do boxeriek. Pousmial sa na Otca a pomočil mu prsty. Sho sa strácal v krásnych pocitoch, ktoré mu spôsoboval krik jeho Otca. Keď domočil, znova sa obliekol sa otočil sa k Muche a siahol na ďalší kus motúzu. Prešiel k nej odzadu a motúz jej omotal okolo krku. Druhou rukou jej dal dole handru. Začala niečo kričať a bľabotať, bolo mu to jedno. Vnímal len svoje napnuté svaly a pach tuniakových zvratkov. Začal ju škrtiť. Lapala po dychu a to sa mu strašne páčilo. Keď už mala umrieť Sho uvoľnil motúz a nechal ju nech chytí dych. On sa presunul k jej nohám a vyzliekol jej ponožky na oboch nohách. Začala vyplašene funieť, ale na krik sa nezmohla. Sho tentokrát siahol na malý tomahawk. Kľakol si a pozrel sa bez emócii do tváre svojej sestry. Povedal jej to, čo mu vravievala ona. To o ponožkách. Začala prosiť. Sho sklonil hlavu a tomahawkom jej oddelil prsty od chodidla. Čierne tepláky a biele tričko bolo sfarbené krvou. Začala konečne kričať. Sho sa len pousmial a presunul sa k druhej nohe a učinil tak znova. Svoj proces mučenia musel urýchliť. Tomahawk pustil k jej nohám a pozrel sa na matku. Povedal jej nech zodvihne zadok, urobila tak s veľkými slzami. Sho jej stiahol nohavice a pozrel sa na jej slabunkomodré spodné prádlo. Čupol si a pichol doň prstom ako neandrtálec. Matka tlmene vykríkla a tak jej Sho vysvetlil, že ju neznásilní. Nevedel či to pomohlo. Opäť jej tam pichol prstom a usmial sa. Siahol na bandasku s liehom a hasiaci prístroj. Otvoril bandasku a kúsok tekutiny nalial do vrchnáka. Znova si čupol a z vrecka vytiahol zápalky. Matka pochopila a Sho prikývol. Jej rev bol nekonečný a prosíkanie od Muchy začínalo byť otravné a tak jej znova previazal ústa omočenou handričkou. Potom matke nalial lieh do lona a škrtol zápalkou, ktorú potom hodil do vlhka. Krásne to vzplanulo a v Shoovich očiach sa zjavila iskierka radosti. Otec začal plakať ešte viac a práve v tej chvíli malý požiar Sho uhasil dávkou z prístroja. Matka sa pozrela na zhorené spodné prádlo a Sho sa len márne snažil pochopiť jej mrnkoty. Prešiel Otcovi a zo zeme zodvihol pasce na myši. Aj jemu stiahol nohavice a pozrel sa na hrčku, do ktorej pobavene párkrát pichol prstom a dúfal, že sa postaví. Nepostavil. Sho bol sklamaný. Vyzliekol mu boxerky a tvrdo zdrapil Otcov úd do ruky a pasca na myši sa zaklapla. Nechytila však myš. Otec bol zbavený mysle. Prešiel k Muchiným nohám a opľul jej krvavé chodidlá. Najhoršie bolo, že aj jeho nahé chodidlá boli skrvavené. Možno by mal prehodnotiť svoje postoje k ponožkám. Odpad na čistých nohách...a ešte takýto. Bolo mu z toho zle. Zo zeme zodvihol malý tomahawk a poťažkal ho v ruke. Sekol ho silno do Muchinho pleca. Vytiahol ho a sekol do druhého, ignorujúc jej náreky. Krv mu postriekala tvár a vlasy, dlane, tričko. Červenú tekutinu mal všade. Prežíval najkrajší deň vo svojom živote. Tomahawk nakoniec zasekol do sestrinho stehna a dúfal, že aj ona odpočítava. Mucha bola zbavená mysle, aj napriek tomu. Svoje dielo už mal skoro dokončené. Siahol po kladive a krabičke s klincami. Začal Otcom. Nešetril klincami a každý obnažený kus kože bol ozdobený kovovým prvkom. Potom to isté spravil matke. A nakoniec aj ona bola zbavená mysle. Klince našli svoje miesto aj v Muche. Kopol Muchu silno do hrude až sa s rachotom prevrhla na zem a tomahawk v jej stehne padol vedľa. Zjojkla a nebola posledná. Obidvaja učinili to isté keď padli na chrbát aj so stoličkami. Sho zo zeme zodvihol sekeru a otcovi odsekol nohu v kolene, niekoľkými sekmi. Otec bol v bezvedomí a tak sa v záplave krvi otočil na matku a aj jej odsekol nohu v kolene. Posledná šla Mucha, ktorá sa sotva udržala pri zmysloch. Vlhké ruky si Sho utrel do bieleho trička a postavil sa pred Otca a zodvihol ho zo zeme, potom mu zdovihol hlavu zdrapením za vlasy. Vlepil mu facku. Otec otvoril oči a hneď začal plakať. Sho mu dal dole handru z úst a počúval bezmyšlienkové náreky muža. Stoličky oboch žien však nepostavil. Pristúpil k Touseinej hlave a usmial sa keď jej odsekol hlavu a za vlasy ju zodvihol a ukázal Otcovi. Hodil ju k jeho nohám a potom pristúpil k hlave svojej sestry. Za všetky tie uškrnky, zašepkal jej a aj jej hlava ostala vysieť v rukách jej nevlastného brata. Hodil ju k nohám svojho Otca. Odhodil sekeru, ktorá s rachotom dopadla a zem. Rozkoš v jeho tele sa stupňovala, dokonca sa mu zdalo, že v slabine cíti nárast tlaku, adrenalín v krvi vážil snáď tonu. Mal sucho v ústach, mal chuť na cigaretu. Odviazal svojho jednonohého Otca, ktorý padol na zem. Sho doňho raz kopol a zohol sa k nemu. Otec sa povracal, pri blízkom pohľade na hlavy svojej rodiny. Sho ho chytil za vlasy a zdvihol mu hlavu. Bolesť nie je zlá, že? Spýtal sa ho vtedy a oplieskal mu hlavu o tvrdú zem až kým skutočne neumrel aj on. Sho vstal a dotackal sa k stene a oprel sa. Položil si krvavú ruku na prudko dýchajúcu hruď a odpočíval. To čo spravil, bolo dokonalé. Začal sa smiať, po tak dlhom čase. Vyčerpane sa zošuchol do mokrého igelitu a rukou siahol do vrecka kde mal poslednú cigaretu. Škrtol zápalkou a zapálil si. Hlavu mal opretú o stenu a oči zavreté. Druhou rukou si siahol teplákov. O pár minút sa do domu dostali policajti, bez väčších problémov sa dostali do pivnice. Muži zákona mierili mnohými zbraňami na vraha, ktorému z pier odpadla horiaca cigareta a ruka v teplákoch skončila vo svojej činnosti a tak ju vlhkú vytiahol, jeho smiech sa všetkým prítomným navždy vryl do pamäti. Shoov bľabot bol sotva umlčaný, keď ho dvojica policajtov zhodila na brucho a hlavu mu ponorili do tekutín, ktoré vypĺňalo telá jeho "rodiny". Ešte dnes občas cíti chuť otcovej krvi, v ktorej mal ponorené pery. Vykrútili mu ruky za chrbát a niečo mu pichli do ramena. Sho vďačne vzdychol, neuvedomujúc si, že ho tým uspali. Na ďalšie okamihy si Sho skoro vôbec nepamätá. Neboli dôležité. Pamätal si adrenalín, nekonečnú eufóriu, radosť a posadnutosť. Výčitky? Žiadne. Tí ľudia boli nič. Nechápali. Hlúpaci. Jediná vec v ktorej boli dobrí bola, že nakoniec ho psravili šťastným. Avšak, Shoova psychiatrička s podporou polície a súdnictva rozhodla. A to si Sho pamätal, pamätal si keď mu to povedala. Pre vás, pán Lighting, nie je miesto na psychatrii ani vo väzení. Svoje činy si odpykáte Dole.
Sho. Aké patetické meno. Použitie japonského mena navrhol jeho očividne vtipný dánsko-anglický otec, ktorého neznášal podobne ako meno, ktoré mu dal. Tvrdil, že je to preto, že keby dostal anglické meno a ešte k tomu aj anglické priezvisko a pri tom vyzeral ako Japonec, bolo by to podivné. Aj tak si Sho vždy myslel, že je to len kvôli tomu, aby ukázal svetu, že má decko s Japonkou a teda ako inak ako druhorodenému decku dať japonské meno. Jeho otec, ktorého meno si vedel sotva zapamätať aj napriek svojej inteligencii, mal ešte pred vzťahom s jeho japonskou matkou vážny vzťah s rumunskou šľapkou, ktorá otehotnela a porodila najotravnejšiu a najnepríjemnejšiu bytosť na svete. Dievča sa volalo...vlastne ani jej meno si Sho poriadne nevryl do pamäti. Nebola dôležitá. Preto si ju nazval Mucha. Krátko po tom, čo sa Mucha narodila si oná šľapka zbalila veci a z Anglicka ušla nazad do rodného Rumunska a nechala Shoovho otca aj s Muchou samých. Otec to však zvládol aj sám a keď mala Mucha tri roky našiel si ďalšiu priateľku, tentokrát výnimočne nie šľapku ale slušnú a vzdelanú Japonku, ktorej meno si Sho pamätal a to len preto, lebo sa mu páčilo. Tousei. O dva roky sa konala trojnárodná svadba (ako ju často prezýval Otec) a v svadobnú noc párik splodil Shoa. A tak sa Sho narodil do pomerne slušnej rodiny. Shoovo dectvo. Bolo to vlastne dectvo? No, možno keď bol malinký. Jeho starostlivá sestra ho mala prekvapivo veľmi rada a pomáhala rodičom starať sa oň a rodičia boli milí a veľmi láskaví. No potom keď sa začala vyvýjať Shoova osobnosť a jeho schopnosť reči, Mucha ho znenávidela a z nejakého dôvodu aj jeho rodičia. Robili si z neho srandu a nepríjemne ho podpichovali, dokázali a naňho naštvať a zmlátiť ho, len kvôli tomu, že zabudol zatvoriť zubnú pastu. Aj napriek tomu, mu to až tak nevadilo, pretože potom ho nechali samého čo Shoovi vyhovovalo. Rodičia ľúbili viac Muchu, jeho vlastná matka ju mala radšej ako svojho syna. Sho ich nenávidel všetkých. Odstrčený podivný chlapec. A ešte k tomu si mysleli, že je hlupák, že bezdôvodné bitky ho poznačia. Otec ho bil častejšie ako matka. Vlastne od matky získal akurát tak pár kopancov do zadku a facky. Keď začal Sho chodiť do školy, bolo veľmi náročné skryť početné modriny a tak keď si ich niekto všimol, Sho to okomentoval tak, že je proste bitkár.Treba spomenúť, že Shoove výsledky v škole boli vždy dobré, s ničím nemal problém. Vzhľadom k tomu, že všetci o ňom vedeli ako ľahko sa naštve a po pritom je tichý, spolužiaci si z neho uťahovali a nepríjemne podpichovali podobne ako Otec a Tousei. Dokonca sa z toho časom stala šikana v podobe fackovania a podobných veci. Raz po škole Shoa jednoducho vyhecovali a ten sa pobil s o tri roky starším žiakom. Obecenstvo sa najskôr pozeralo a smialo sa na tom ako Dlhého Číňana (tak prezývali Shoa) mláti starší chlapec hlava nehlava a keď sa Sho sotva vládal postaviť chlapec ho prevrátil na chrbát a silno mu kopol do rozkroku. Sho si pamätá tú bolesť až príliš dobre a takisto aj na to čo sa dialo po tom. Shoovi tiekli slzy po dobitej tvári no potom sa mu do očí vlialo čosi iné. Niečo divokejšie a vinnejšie ako slzy. Neskutočná zúrivosť zveri. Sho sa postavil, ignorujúc prudkú bolesť v rebrách a v slabinách. Jeho tvár, ktorá bola večne bez emócii sa teraz desivo skrivila obrovským hnevom. Sho pozbieral všetku svoju silu a vyrútil sa na chlapca, ktorý nechápal a zároveň bol vystrašený. Sho ho kopol do rozkroku obrovskou silou. Chlapec si rukami siahol na ono miesto a vykríkol. Sho chytili chlapca za plece a kopol ho aj cez dlane. Znova...znova...znova. Obecenstvo sa prestrašene pozeralo na to čo mu Sho robil, no ani jeden nemal odvahu odtrhnúť ich od seba. Možno od prvotného šoku možno od hrôzy, ktorú videli. Chlapec, ktorého Sho mlátil už nedokázal stáť na nohách a tak sa zrútil na kolená. Reval od bolesti a Sho pocítil to čo nepocítil dlho. Bol šťastný, bol taký rád, že vidí niekoho trpieť. Chlapca, ktorý prosil Shoa nech prestane, prevalil na chrbát a silno ho začal kopať ako futbalovú loptu do brucha rebier a tváre. Shoa od chlapca odtrhli až vtedy keď chlapec prestal plakať. Možno si mysleli, že je po ňom. Shoa chytili za ruky a ťahali ho preč. Pustili ho na tráve v dostatočnej vzdialenosti od ležiaceho chlapca v bezvedomí a sám Sho si ľahol do trávy a potichu oddychoval. Počul hlasy...tie vystrašené hlasy. Tie všetky tváre, ktoré naňho hľadeli a ruky, ktoré ho držali keby sa pokúsil ešte viac ublížiť chlapcovi. Sho mal svoje limity aj naprie silnej koncentrácii adrenalínu v krvi, došla mu energia, takže s bitím chlapca by zanedlho prestal. Nevedel koľko minút prešlo, tráva bola až príliš pohodlná a aj tak sa nedokázal sústrediť vďaka toľkému chaosu. Zavrel oči a vyžíval sa v posledných gramoch adrenalínu v krvi a z toho krásneho pocitu rozkoše keď si predstavil ako kopal do rebier toho chalana. Dokonca aj jeho vlastná bolesť pominula. Síce v penise vždy pocítil bolesť keď si spomenul na tento zážitok z detstva. Za nedlho sa mu do chaotickej spleti hlasov, ktorú počul no nevnímal privtrel zvuk sirény záchranky. Na viečkach takisto pocítil svetlá a tak ani nevedel ako a posadil sa a bol odvedený do záchranky. Všimol si, že na mieste sú dve záchranky. Jedna práve odchádzala s chlapcom zbitým do bezvedomia. V druhej ho práve ošetrovali. Spytovali sa ho na to ako sa volá a takisto počul niečo o policajtoch. Musel zavrieť oči. Nedokázal sa sústrediť, nevládal vnímať. Keď ich znova otvoril bol v nemocnici. Ležal nahý v ambulancii na lôžku. Cítil hroznú bolesť v nose, v rebrách a tá...pulzujúca bolesť v rozkroku. Najprekvapivejšie na tom bolo, že sa mu to páčilo. Všetka tá bolesť...dokonca aj prsty na pravej nohe ho boleli od toho ako kopal chlapca. Chcel mu to spraviť znova. Chcel ubližovať. Tak ako oni jemu. Nie. Stokrát viac. Do ambulancie vstúpil doktor v závese s Otcom. Keď sa mu Sho pozrel do očí uvidel v jeho očiach záblesk nenávisti. Tebe ublížim ako prvému, rozhodol sa vtedy, Spravím ho neplodným. Opäť zavrel oči a snažil sa nepočúvať čo mu hovoril doktor. Bolo mu to jedno. Aj napriek tomu, zachytil čosi o tom, že nemá nič zlomené a že ten druhý je na tom oveľa horšie a podobné blbosti. Pamätá si, že sa zrazu ocitol v chodbe v dome v ktorom bývali. Otec naňho bliakal takisto ako matka. A ten škodoradostný úškrnok jeho sestry. Nie, teba zabijem ako prvú a ich nechám sa na to pozerať, rozmysel si Sho. V ten večer dostal ešte jednu bitku od otca a zostal bez večere. Na druhý deň, keďže začínal víkend zostal Sho celý deň bez jedla. Pred dvere prekvapivo neprišli policajti ani nič podobné. Sho bol odporúčený k psychológovi. Našťastie, jeho otec niečo také zatrhol, vraj "on nebude platiť niečo pre toho malého debila". A čo na to jeho matka? Nič. Len tupo zízala na Otca. Bože, ako ju neznášal. Keď sa vrátil do školy vysvitlo, že chlapec mal šťastie, že sa mu zlomené rebrá nezapichli do pľúc. Okrem toho mal zlomenú kľúčnu kost, nos a obe lícne kosti. Shoovi sa vyhýbali nielen spolužiaci ale aj učitelia. Bol sám. Sám so svojou bolesťou. Opäť si uvedomil ako tú bolesť miluje. Jemu tak nevadili tie bitky od Otca a tak. Jemu vadili charaktery jeho rodiny. Ich debilné povahy. Ignorantská mater, otravná a škodoradostná sestra, a posratý Otec. Bolesť bolo tá, ktorá preňho niečo znamenala. Rozhodol sa, že ich všetkým ukáže aké to je trpieť. možno pochopia, že bolesť je dobrá a nemusia sa jej báť. Možno to pomôže a prestanú byť takí akí sú. Roky ubiehali rýchlejšie akoby ktokoľvek postrehol a zo Shoa sa pomaly stával muž. Teda aspoň fyzicky. Vo vnútri bol stále takým istým Shoom ako keď mal sedem. Stále tie isté názory a úchylky. Okolitý svet ho nezaujímal. Otec ho prestal biť. Sho sa nechcel rezať alebo podobné emácke blbosti. Potreboval si svoju túžbu po bolesti nájsť niekde inde. A našiel ju v posilňovni. Každý deň v nej drel nie kvôli vzhľadu, ale kvôli tej ťaživej bolesti v svaloch. V skratke, fyzická bolesť ho nielen vzrušovala, ale pociťoval k nej závislosť. V hlave sa mu začal rojiť plán ako to všetko vykoná. To čo si sľúbil vtedy, keď bol malý. Ukáže im všetkým bolesť. Osemnásťročný Sho čupel na gauči a pomaly hýbal holými prstami na nohách. Otec naňho párkrát zrúkol nech to nerobí. Sho vedel, že to jeho Otec neznáša. Musel sa najskôr zbaviť Otca, matka mu neublíži. Debilní ignoranti, pomyslel si vtedy Sho a mrkol na paralyzér, ktorý mal skrytý v lone. Zavrel oči a jemne sa ho dotkol prstami ľavej ruky a vybavil si všetky tie dni kedy mu nedávali jesť a mlátili ho. Jeho rozhodnutie bolo dobré. Zovrel paralyzér do ruky a prudko vydýchol. Rýchlosťou blesku skočil k Otcovi a dal mu riadnu ranu do krku. Otec nestihol ani žmurknúť a matka zhíknuť. Potom pristúpil k matke, ktorú mu niečo s plačom hovorila a bránila sa. Sho jej nerozumel, nechcel, nepotreboval. Bez rozmyslu jej dal ranu do krku a aj ona upadla do bezvedomia. Kniha, ktorú čítala padla na zem. Sho sa otočil k televízoru a vypol ho, potom sa pozrel na hodiny vysiace na stene. Mucha aj napriek svojmu veku ešte stále bývala s nimi a mala prísť o pätnásť minút. Sho nadvihol pery v podivnom úsmeve, keď siahol na ťažké paže svojho Otca. Stiahol ho na zem bez akejkoľvek nehy a postavil sa mu na hruď. Zaklonil hlavu, zavrel oči a neprestával sa usmievať, bezstarostne si vložil ruky do vrecák tmavých, širokých teplákov a čakal na to kedy začuje v chodbe štrngot kľúča v dierke. Tichosť domu bola čarovná. Čaro narušilo to čo tak očakával. Prudko otvoril oči a hlavou mykol smerom ku chodbe. Počul ju ako si šomre niečo popod nos, počul ako si zo svojích špinavých nôh skladá topánky a ako vešia kabát na vešiak. Pohla sa k obývačke. Keď zbadala Shoa ako stojí na hrudi svojho otca, vykríkla a začala niečo bľabotať. Sho zovrel paralyzér v ruke, ktorú mal skrytú vo vrecku a pohol sa k Muche. Tá jej prestrašená tvár nútila Shoa myslieť si, že on je lovec a ona korisť. Páčilo sa mu to. Aj Mucha dostala ranu do krku a zvozila sa na zem. Sho jedného po druhom zaniesol do pivnice kde mal pripravené tri staré stoličky. Každého na ne posadil a priviazal im ruky aj nohy ku stoličkám. Papule im zviazal špinavými handrami, ktoré pred tým omočil, takže boli ešte stále mokré. Na zemi bol natiahnutý biely igelit, ktorý pod holými Shoovými nohami šušťal. Ešte raz skontroloval či má všetko čo potrebuje a zamkol pivnicu. Šušťavý igelit a svetlo nahej žiarovky ho sprevádzali po ceste k stoličkám. Postavil sa nad Otca, ktorý sa pomaly prebúdzal. Sho sa bez slova usmial, keď videl tie šokované a vystrašené oči a nekonečný mrnkot, akoby prosil o pomoc. Sho svoje prázdne oči uprel na matku, ktorej musel vylepiť aby otvorila zakalené oči a čakala ho tá istá reakcia ako pri otcovi. A nakoniec Mucha. Konečne si mohol Sho povedať, že Mucha aj vyzerá ako mucha pretože jej vypleštené oči za to stáli. Prvého si chcel vychutnať Otca, preto zdrapil stoličku na ktorej sedela Mucha a preniesol ju oproti aby mala dobrý výhľad na Otca a potom to isté učinil aj s Tousei. Otec krútil hlavou a stavil by sa, že prosí o milosť. Sho takisto pokrútil hlavou aby mu povedal, že dnes mu to neodpustí. Otec začal mrnčať ešte viac, keď mu Sho odviazal jednu ruku a nechápavo sa pozrel do synových očí, ktoré sa vôbec nepodobali tým jeho. Boli to Touseine oči, no emócia, ktorú v nej mal nebola od Tousei. Sho ho upozornil, že ak sa o niečo pokúsi vykrúti mu krk bez toho aby sa stihol zaradovať zo záchrany svojho osudu. Položil mu ruku na stehno a otočil sa k veciam, ktoré nevyhnutne potreboval na dôkaz toho, že skutočnú bolesť zažijú tu. Do jednej ruky zobral hrniec s teplou vodou, motúz a kliešte. Podľa sĺz a žalostného mrnčania Otec správne vydedukoval čo sa bude diať. Syn pristúpil k otcovi a chytil mu dlaň. Svojou rukou vystrel Otcove prsty a zalomil ich do zadu. Pritlačil a s hlasným puknutím mu ich zlomil. Otec sa rozplakal a tlmene kričal keď mu ich mladík naprával naspäť. Sho mu dlaň priviazal motúzom o stehno a dolámané prsty necitlivo roztiahol. Zobral kliešte a začala mu vytrhávať jeden nechet za druhým zo živého mäsa. Tu sa potom prejavila tá troška skazenej lásky, ktorú v sebe Sho mal. Povedal otcovi nech odpočítava od päťsto po deviatich. Keď naň Otec zodvihol svoje strachom, bolesťou, nechápavosťou a slzami koncentrované oči Sho mu vysvetlil, že tak nepríde o rozum. Otec sa zdal byť o niečo hysterickejší. Sho sa vyžíval v prúdoch krvi, ktoré rozprúdil po oddelení nechtov. No skutočná rozkoš začala keď mu začal do rán liať horúcu slanú vodu. Otec bol vo vytržení a ženy sediace za Shoom tlmene bliakali. Sho ustúpil aby im nebránil vo výhľade. Keď to zbadali, Muche začala cez handru presakovať lacná večera, ktorú si dopriala v podobe tuniakového sendviču, ako Sho usudzoval z pachu. Sho si zvliekol tepláky a zohol sa po utierku a utrel Otcové krvavé prsty. Znova sa postavil a siahol si do boxeriek. Pousmial sa na Otca a pomočil mu prsty. Sho sa strácal v krásnych pocitoch, ktoré mu spôsoboval krik jeho Otca. Keď domočil, znova sa obliekol sa otočil sa k Muche a siahol na ďalší kus motúzu. Prešiel k nej odzadu a motúz jej omotal okolo krku. Druhou rukou jej dal dole handru. Začala niečo kričať a bľabotať, bolo mu to jedno. Vnímal len svoje napnuté svaly a pach tuniakových zvratkov. Začal ju škrtiť. Lapala po dychu a to sa mu strašne páčilo. Keď už mala umrieť Sho uvoľnil motúz a nechal ju nech chytí dych. On sa presunul k jej nohám a vyzliekol jej ponožky na oboch nohách. Začala vyplašene funieť, ale na krik sa nezmohla. Sho tentokrát siahol na malý tomahawk. Kľakol si a pozrel sa bez emócii do tváre svojej sestry. Povedal jej to, čo mu vravievala ona. To o ponožkách. Začala prosiť. Sho sklonil hlavu a tomahawkom jej oddelil prsty od chodidla. Čierne tepláky a biele tričko bolo sfarbené krvou. Začala konečne kričať. Sho sa len pousmial a presunul sa k druhej nohe a učinil tak znova. Svoj proces mučenia musel urýchliť. Tomahawk pustil k jej nohám a pozrel sa na matku. Povedal jej nech zodvihne zadok, urobila tak s veľkými slzami. Sho jej stiahol nohavice a pozrel sa na jej slabunkomodré spodné prádlo. Čupol si a pichol doň prstom ako neandrtálec. Matka tlmene vykríkla a tak jej Sho vysvetlil, že ju neznásilní. Nevedel či to pomohlo. Opäť jej tam pichol prstom a usmial sa. Siahol na bandasku s liehom a hasiaci prístroj. Otvoril bandasku a kúsok tekutiny nalial do vrchnáka. Znova si čupol a z vrecka vytiahol zápalky. Matka pochopila a Sho prikývol. Jej rev bol nekonečný a prosíkanie od Muchy začínalo byť otravné a tak jej znova previazal ústa omočenou handričkou. Potom matke nalial lieh do lona a škrtol zápalkou, ktorú potom hodil do vlhka. Krásne to vzplanulo a v Shoovich očiach sa zjavila iskierka radosti. Otec začal plakať ešte viac a práve v tej chvíli malý požiar Sho uhasil dávkou z prístroja. Matka sa pozrela na zhorené spodné prádlo a Sho sa len márne snažil pochopiť jej mrnkoty. Prešiel Otcovi a zo zeme zodvihol pasce na myši. Aj jemu stiahol nohavice a pozrel sa na hrčku, do ktorej pobavene párkrát pichol prstom a dúfal, že sa postaví. Nepostavil. Sho bol sklamaný. Vyzliekol mu boxerky a tvrdo zdrapil Otcov úd do ruky a pasca na myši sa zaklapla. Nechytila však myš. Otec bol zbavený mysle. Prešiel k Muchiným nohám a opľul jej krvavé chodidlá. Najhoršie bolo, že aj jeho nahé chodidlá boli skrvavené. Možno by mal prehodnotiť svoje postoje k ponožkám. Odpad na čistých nohách...a ešte takýto. Bolo mu z toho zle. Zo zeme zodvihol malý tomahawk a poťažkal ho v ruke. Sekol ho silno do Muchinho pleca. Vytiahol ho a sekol do druhého, ignorujúc jej náreky. Krv mu postriekala tvár a vlasy, dlane, tričko. Červenú tekutinu mal všade. Prežíval najkrajší deň vo svojom živote. Tomahawk nakoniec zasekol do sestrinho stehna a dúfal, že aj ona odpočítava. Mucha bola zbavená mysle, aj napriek tomu. Svoje dielo už mal skoro dokončené. Siahol po kladive a krabičke s klincami. Začal Otcom. Nešetril klincami a každý obnažený kus kože bol ozdobený kovovým prvkom. Potom to isté spravil matke. A nakoniec aj ona bola zbavená mysle. Klince našli svoje miesto aj v Muche. Kopol Muchu silno do hrude až sa s rachotom prevrhla na zem a tomahawk v jej stehne padol vedľa. Zjojkla a nebola posledná. Obidvaja učinili to isté keď padli na chrbát aj so stoličkami. Sho zo zeme zodvihol sekeru a otcovi odsekol nohu v kolene, niekoľkými sekmi. Otec bol v bezvedomí a tak sa v záplave krvi otočil na matku a aj jej odsekol nohu v kolene. Posledná šla Mucha, ktorá sa sotva udržala pri zmysloch. Vlhké ruky si Sho utrel do bieleho trička a postavil sa pred Otca a zodvihol ho zo zeme, potom mu zdovihol hlavu zdrapením za vlasy. Vlepil mu facku. Otec otvoril oči a hneď začal plakať. Sho mu dal dole handru z úst a počúval bezmyšlienkové náreky muža. Stoličky oboch žien však nepostavil. Pristúpil k Touseinej hlave a usmial sa keď jej odsekol hlavu a za vlasy ju zodvihol a ukázal Otcovi. Hodil ju k jeho nohám a potom pristúpil k hlave svojej sestry. Za všetky tie uškrnky, zašepkal jej a aj jej hlava ostala vysieť v rukách jej nevlastného brata. Hodil ju k nohám svojho Otca. Odhodil sekeru, ktorá s rachotom dopadla a zem. Rozkoš v jeho tele sa stupňovala, dokonca sa mu zdalo, že v slabine cíti nárast tlaku, adrenalín v krvi vážil snáď tonu. Mal sucho v ústach, mal chuť na cigaretu. Odviazal svojho jednonohého Otca, ktorý padol na zem. Sho doňho raz kopol a zohol sa k nemu. Otec sa povracal, pri blízkom pohľade na hlavy svojej rodiny. Sho ho chytil za vlasy a zdvihol mu hlavu. Bolesť nie je zlá, že? Spýtal sa ho vtedy a oplieskal mu hlavu o tvrdú zem až kým skutočne neumrel aj on. Sho vstal a dotackal sa k stene a oprel sa. Položil si krvavú ruku na prudko dýchajúcu hruď a odpočíval. To čo spravil, bolo dokonalé. Začal sa smiať, po tak dlhom čase. Vyčerpane sa zošuchol do mokrého igelitu a rukou siahol do vrecka kde mal poslednú cigaretu. Škrtol zápalkou a zapálil si. Hlavu mal opretú o stenu a oči zavreté. Druhou rukou si siahol teplákov. O pár minút sa do domu dostali policajti, bez väčších problémov sa dostali do pivnice. Muži zákona mierili mnohými zbraňami na vraha, ktorému z pier odpadla horiaca cigareta a ruka v teplákoch skončila vo svojej činnosti a tak ju vlhkú vytiahol, jeho smiech sa všetkým prítomným navždy vryl do pamäti. Shoov bľabot bol sotva umlčaný, keď ho dvojica policajtov zhodila na brucho a hlavu mu ponorili do tekutín, ktoré vypĺňalo telá jeho "rodiny". Ešte dnes občas cíti chuť otcovej krvi, v ktorej mal ponorené pery. Vykrútili mu ruky za chrbát a niečo mu pichli do ramena. Sho vďačne vzdychol, neuvedomujúc si, že ho tým uspali. Na ďalšie okamihy si Sho skoro vôbec nepamätá. Neboli dôležité. Pamätal si adrenalín, nekonečnú eufóriu, radosť a posadnutosť. Výčitky? Žiadne. Tí ľudia boli nič. Nechápali. Hlúpaci. Jediná vec v ktorej boli dobrí bola, že nakoniec ho psravili šťastným. Avšak, Shoova psychiatrička s podporou polície a súdnictva rozhodla. A to si Sho pamätal, pamätal si keď mu to povedala. Pre vás, pán Lighting, nie je miesto na psychatrii ani vo väzení. Svoje činy si odpykáte Dole.