Vzhľad:
Prvé, čo sa musí o ňom vedieť je, že si ho nikto nezapamätá. A ak aj áno, druhýkrát bude vyzerať inak, iný vzhľad, úsmev, oblečenie i farba vlasov. Oči, ktoré sa zdajú ako jediné nemenné, sú tmavé, viac sivé ako hnedé, vždy sledujúce čo sa vôkol neho deje. S rolou, akú hraje, sa odvíja zvyšok. Vlasy má popolavé, rozpustené, sotva siahajúce ku ramenám. Ich úpravou strávi prvé chvíle po zobudený, niekedy i v priebehu dňa. Používa make-up , linky i iné kozmetické pomôcky, aby oživil svoj charakter. Kvôli jeho minulosti vôbec nie je zvláštne, že má stále dokonalý chrup, biela farba i plný počet zubov. Tvár je úzka, s výraznými lícnymi kosťami a mierne špicatým nosom. Svojou výškou nikoho neohromí, no nemusí hľadieť na ľudí zo spodu, ani sa zbytočne zohýnať pri prechode cez rám dverí. Kvôli svojim germánskym koreňom sa na ňom stále odráža istá arogancie a nadriadenosť, čo sa prejavuje v držaní tela a štýlu chôdze. Mimo tieto hlavné črty jeho telo má ešte zopár "špecifikácii," akými sú jazva vôkol krku, hoc jemná, ale často zakrývaná make-upom, ako spomienka na jednu z jeho rolí. Nemá žiadne tetovania, aspoň nie trvalé či skutočné. Inou zvláštnosťou je absencie posledného článku malíčka na ľavej ruke, čo bolo spôsobené jednoduché tým, že chcel vidieť ako to bude vyzerať. Čo sa týka oblečenia, je to už o dosť zložitejšie, čo má veľa spoločného z jeho povahou. Neexistuje obľúbený typ oblečenie, len taký, ktorý vyhovuje jeho roly v nejakom príbehu. Väčšinou sú to tmavé farby, ušité na mieru a kvalitné, o tom nie je žiaden pochyb. V poslednej dobe si obľúbil anglosaské odevy z dvadsiatich rokov, zamat, koža, obleky, i pilotské odevy.
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
Povaha:
Svet bol pre neho plný mnohého, čím mohol byť a čím sa chcel stať, presahujúce limity jediného života. Radosť, smútok, odvaha i česť, všetko boli pre neho len prostriedky na oživenie postáv v jeho fantázii. Nikdy si nevytvoril vlastnú osobnosť, nikdy neveril v seba samého. Z tisícoch kníh, z každej z nich si vyberá to, kým je, aký je a prečo taký je. Aby človek sa dostal do podstaty jeho povahy, musí chápať jeho život plný noblesy, pretvárok a masiek. Narodil sa do toho sveta, bez vlastného pričinenia, kde každý sa snažil získať nadvládu, manipulovať s ostatnými a kontrolovať beh dejín ich rodiny. Niečo, ako byť sebou samým neexistovalo, pretože pri každom človeku bola nasadená iná maska, iná tvár, iná povaha a iný cieľ. Nepremýšľa nad svojimi činmi, nepokladá ich za dobré alebo zlé, pokladá ich za skutky charakteru ktorého práve hral. Rozšírenie príbehu, tak to nazýva. Seba pokladá za rozprávača príbehu, toho kto tvorí príbeh a mení ho zo svojho rozmaru. A potom, ako masku si nasadí novú tvár, povahu i príbeh. Iná osoba, iné činy, iné pochybnosti, iné radosti. Málo vecí má každí deň rovnakých. Áno, dokáže byť očarujúci, dokáže presvedčiť neznámych ľudí že práve on je ten správny. Inteligentný, veď akoby nemohol byť niekto, kto dokáže sám seba pretvoriť v niekoho celkom iného? Empatický, iba tak dokáže presvedčiť okolie že je niekym iným, rozosmiať i rozplakať svojim vytvoreným príbehom. Množstvo ľudí sa v ňom zmýli, pokladajú ho za schizofrenika, rozštiepená osobnosť, no nemôžu sa väčšmi mýliť. On si to všetko pamätá, každú tvár ktorú spoznal vo svojej najnovšej úlohe, nepredstiera že sa nikdy nestretli, neignoruje to. Je to herec, režisér i scénarista vo svete tam "DOLE". Je šialený, o tom niet pochýb, sadista, keď na to príde, čo dokazuje aj keď si odkusol z vlastného malíčka. Ale DOLE prišiel dobrovoľne, na jediné miesto, kde jeho príbeh nemá hraníc, v spoločnosti ľudí rovnakých akými je on sám. V bojoch je zvláštny, dbá nad kontrolou arény, chce byť tým kto rozhodne o výsledku, nezáleží na tom či to znamená prehru alebo výhru. Päste samotné nepoužíva, vyniká v úhyboch a používaní nôh. Nemá obľúbenú zbraň, spokojí sa doslova s každou. Má skúsenosti v používaní noža na chirurgickú presnosť.
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
Svet bol pre neho plný mnohého, čím mohol byť a čím sa chcel stať, presahujúce limity jediného života. Radosť, smútok, odvaha i česť, všetko boli pre neho len prostriedky na oživenie postáv v jeho fantázii. Nikdy si nevytvoril vlastnú osobnosť, nikdy neveril v seba samého. Z tisícoch kníh, z každej z nich si vyberá to, kým je, aký je a prečo taký je. Aby človek sa dostal do podstaty jeho povahy, musí chápať jeho život plný noblesy, pretvárok a masiek. Narodil sa do toho sveta, bez vlastného pričinenia, kde každý sa snažil získať nadvládu, manipulovať s ostatnými a kontrolovať beh dejín ich rodiny. Niečo, ako byť sebou samým neexistovalo, pretože pri každom človeku bola nasadená iná maska, iná tvár, iná povaha a iný cieľ. Nepremýšľa nad svojimi činmi, nepokladá ich za dobré alebo zlé, pokladá ich za skutky charakteru ktorého práve hral. Rozšírenie príbehu, tak to nazýva. Seba pokladá za rozprávača príbehu, toho kto tvorí príbeh a mení ho zo svojho rozmaru. A potom, ako masku si nasadí novú tvár, povahu i príbeh. Iná osoba, iné činy, iné pochybnosti, iné radosti. Málo vecí má každí deň rovnakých. Áno, dokáže byť očarujúci, dokáže presvedčiť neznámych ľudí že práve on je ten správny. Inteligentný, veď akoby nemohol byť niekto, kto dokáže sám seba pretvoriť v niekoho celkom iného? Empatický, iba tak dokáže presvedčiť okolie že je niekym iným, rozosmiať i rozplakať svojim vytvoreným príbehom. Množstvo ľudí sa v ňom zmýli, pokladajú ho za schizofrenika, rozštiepená osobnosť, no nemôžu sa väčšmi mýliť. On si to všetko pamätá, každú tvár ktorú spoznal vo svojej najnovšej úlohe, nepredstiera že sa nikdy nestretli, neignoruje to. Je to herec, režisér i scénarista vo svete tam "DOLE". Je šialený, o tom niet pochýb, sadista, keď na to príde, čo dokazuje aj keď si odkusol z vlastného malíčka. Ale DOLE prišiel dobrovoľne, na jediné miesto, kde jeho príbeh nemá hraníc, v spoločnosti ľudí rovnakých akými je on sám. V bojoch je zvláštny, dbá nad kontrolou arény, chce byť tým kto rozhodne o výsledku, nezáleží na tom či to znamená prehru alebo výhru. Päste samotné nepoužíva, vyniká v úhyboch a používaní nôh. Nemá obľúbenú zbraň, spokojí sa doslova s každou. Má skúsenosti v používaní noža na chirurgickú presnosť.
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
História:
Salzburg, tak sa volala tá krajina kde Sebastián po prvý krát uvidel svetlo sveta, aj keď si musel chvíľu počkať na prvý nádych. Jeho matka, ktorá sa bála bolesti i pôrodu samotného, nechala seba samú radšej rozrezať a nedopovať morfiom, ako prežívať hodinové bolesti. Bolo to zvláštne, no predsa len, ľudské. Ako dieťa sa narodil do vznešenej rodiny, ktorá ešte spred čias svetových vojen mala čistú, modrú krv aristokracie. Hoc tituly a privilégia skončili, majetok nezmizol. Neexistovalo nič, čo by prvorodený a jediný potomok mal odopreté. Sluhovia, hračky, domáci maznáčikovia, všetko bolo otázkou jediného slova. Ako sa môže niekto čudovať že tento idylický svet sa stal obyčajným a nezaujímavým. Ako dedič obchodného impéria, ktoré sa zrodilo na krvi tisícoch podradených, mal osobných učiteľov, kúpených priateľov i dôverníkov. Na oslavách, kde sa rodiny bohatých stretávali, diskutovali smiali sa a zrádzali pri prvej príležitosti bol on tým, ktorý mal rozbiť napätie a obrátiť ho v prach. Zlaté dieťa, samý úsmev a šarm, ktoré odpovedalo dopredu naučené slová, často prekrývajúce sa od osoby k osobe. Masky nasadené na masky. Rovnako ako v príbehoch, kde sluha nejakou ironickou náhodou sa stane kráľom, no časom je lepší ako ten predošlí, hoc bez krvi i vzdelania. U neho to bolo iné, tisíce masiek, tisíce ironických náhod. Neexistoval jeden zlý okamih, trauma, ktorá by zmenila jeho samotného. Bolo to postupné, malé kúsky jeho života, ktoré z neho spravili to kým bol. Prvý okamih, ktorí ostatné zaznamenali, sa stal v deň jeho jedenástich narodenín. Nachádzal sa v záhrade, všetkým na očiach, keď páral chirurgickým nožom kotnú mačku, aby videl jej malé. Sluhovia boli zdesení, zavolali jeho matku i otca, aby sledovali i oni s hrôzou jeho počin. Až po chvíli, keď sa im vrátilo zmýšľanie, sa ho od nej pokúsili odtrhnúť. Sebastián nekričal, pokojným hlasom im povedal že sa hraje na doktora. Keď ho jeho matka objala a so vzlykaním, ako tá, ktorej sa protiví bolesť každého tvora, vyslovila že to bolo zlé, zahľadel sa jej do očí: "Aj ty si ma tak porodila mami, nie je na tom nič zlé, však? Bábätká potrebujú byť vonku, nie?" To bol prvý dotyk s krvou a vnútornosťami. Mačka i malé doktorský zákrok neprežili. Ľudia začali šíriť povery, že chlapec je posadnutý, že chlapec to nemá v hlave v poriadku, no nik to nevyslovoval nahlas. Sebastián začal byť neustále pod dohľadom. A tým sa uzavrel viac do príbehov, odhaľoval masky jednú po druhej, začal sa hrať na svojich hrdinov z príbehov až do veku devätnástich, kde prišla ďalšia z rán, ktorá ho navždy uzavrela do blázinca. Masíroval srdce, stláčal ho svojou rukou, nútil ho, nech neustále bije. Sluha ležal na zemi v kaluži vlastnej krvi a sledoval, ako mladý pán masíruje v otvorenom hrudníku srdce vlastnej matky, modré pery a pach smrti. Zoschnutá krv na nožniciach ktorým rozpáral vlastnú matku, dookola si opakujúc že srdce musí byť, inak mama umrie. V očiach mal slzy, ale sluha pochyboval že sú skutočné. Bola to len maska syna, prvá, ktorú sa naučil nosiť. Vo chvíli keď dorazila polícia, bol sluha chladný, rovnako ako matka. Až na jej srdce, to neprestalo biť. Správy, média, všetko sa spustilo ako lavína a chlapec, ktorý sedel v zadržovacej miestnosti počul obvinenia z vraždy, znesvätenie mŕtveho a iných krutých činností. No Sebastián, tam sedel s kamennou tvárou, na každú urážku odpovedal s očami vraha. Ani stopa po slzách či emóciách okrem odporu. Na druhý deň mal byť súd, do ktorého mal čakať v cele, sám, spytovať si svedomie. No dozorcovia počuli iba smiech a recitovanie Shakespeareho citátov. Keď za ním dorazili, sedel v kúte, s celou tvárou od mramoru a sadze.
"Aké to je, stratiť navždy kúsok samého seba?"
Potom sa na nich usmial, s ústami od krvi, Pridržiavajúc si zakrvavený malíček druhou rukou.
"Chcete vidieť mágiu?"
***
Nikto v tej chvíli nepochyboval, že väzenie nie je miesto kam patrí a ignoroval jeho protesty, že nemá rozštiepenú osobnosť. Ocitol sa tu, na psychiatrii. Najprv to bolo zvláštne, priam raj, svet, kde každý hral svoje role a neveril, že je aj niečo iné. Počul príbehy, zvesti, o mieste, kde skutočné postavy prežívajú svoje príbehy, tragédie života i smrti. Rozprával sa, otvorene, nazlostene, s vtipom i kazajkou. Chcel vedieť akým miestom je tá dolná časť komplexu. V istej chvíli premýšľal nad smrťou, že dole je len iná metafora pre peklo. Nebral to ako koniec, len postúpenie do ďalšej časti príbehu a tak, v posledných dňoch pobytu hore sa obesil. Spravil to melodramatické, napísal list, použil prevliečky, dúfal že jeho telo nájdu až v neskorých hodinách v jedálni, no zmýlil sa. Prebral sa, s kašľom zo seba vydal výdychy a nádychy. Ocitol sa pred riaditeľom, cítil chlad kovu pod sebou. Bol vydesený, aspoň tak jeho úloha bola pripravená. Kládol otázky, strach v očiach i jemná triaška. Započali testy a skôr, ako sa prebudil druhý raz, sa nachádzal DOLE, vo svojom raji.
Salzburg, tak sa volala tá krajina kde Sebastián po prvý krát uvidel svetlo sveta, aj keď si musel chvíľu počkať na prvý nádych. Jeho matka, ktorá sa bála bolesti i pôrodu samotného, nechala seba samú radšej rozrezať a nedopovať morfiom, ako prežívať hodinové bolesti. Bolo to zvláštne, no predsa len, ľudské. Ako dieťa sa narodil do vznešenej rodiny, ktorá ešte spred čias svetových vojen mala čistú, modrú krv aristokracie. Hoc tituly a privilégia skončili, majetok nezmizol. Neexistovalo nič, čo by prvorodený a jediný potomok mal odopreté. Sluhovia, hračky, domáci maznáčikovia, všetko bolo otázkou jediného slova. Ako sa môže niekto čudovať že tento idylický svet sa stal obyčajným a nezaujímavým. Ako dedič obchodného impéria, ktoré sa zrodilo na krvi tisícoch podradených, mal osobných učiteľov, kúpených priateľov i dôverníkov. Na oslavách, kde sa rodiny bohatých stretávali, diskutovali smiali sa a zrádzali pri prvej príležitosti bol on tým, ktorý mal rozbiť napätie a obrátiť ho v prach. Zlaté dieťa, samý úsmev a šarm, ktoré odpovedalo dopredu naučené slová, často prekrývajúce sa od osoby k osobe. Masky nasadené na masky. Rovnako ako v príbehoch, kde sluha nejakou ironickou náhodou sa stane kráľom, no časom je lepší ako ten predošlí, hoc bez krvi i vzdelania. U neho to bolo iné, tisíce masiek, tisíce ironických náhod. Neexistoval jeden zlý okamih, trauma, ktorá by zmenila jeho samotného. Bolo to postupné, malé kúsky jeho života, ktoré z neho spravili to kým bol. Prvý okamih, ktorí ostatné zaznamenali, sa stal v deň jeho jedenástich narodenín. Nachádzal sa v záhrade, všetkým na očiach, keď páral chirurgickým nožom kotnú mačku, aby videl jej malé. Sluhovia boli zdesení, zavolali jeho matku i otca, aby sledovali i oni s hrôzou jeho počin. Až po chvíli, keď sa im vrátilo zmýšľanie, sa ho od nej pokúsili odtrhnúť. Sebastián nekričal, pokojným hlasom im povedal že sa hraje na doktora. Keď ho jeho matka objala a so vzlykaním, ako tá, ktorej sa protiví bolesť každého tvora, vyslovila že to bolo zlé, zahľadel sa jej do očí: "Aj ty si ma tak porodila mami, nie je na tom nič zlé, však? Bábätká potrebujú byť vonku, nie?" To bol prvý dotyk s krvou a vnútornosťami. Mačka i malé doktorský zákrok neprežili. Ľudia začali šíriť povery, že chlapec je posadnutý, že chlapec to nemá v hlave v poriadku, no nik to nevyslovoval nahlas. Sebastián začal byť neustále pod dohľadom. A tým sa uzavrel viac do príbehov, odhaľoval masky jednú po druhej, začal sa hrať na svojich hrdinov z príbehov až do veku devätnástich, kde prišla ďalšia z rán, ktorá ho navždy uzavrela do blázinca. Masíroval srdce, stláčal ho svojou rukou, nútil ho, nech neustále bije. Sluha ležal na zemi v kaluži vlastnej krvi a sledoval, ako mladý pán masíruje v otvorenom hrudníku srdce vlastnej matky, modré pery a pach smrti. Zoschnutá krv na nožniciach ktorým rozpáral vlastnú matku, dookola si opakujúc že srdce musí byť, inak mama umrie. V očiach mal slzy, ale sluha pochyboval že sú skutočné. Bola to len maska syna, prvá, ktorú sa naučil nosiť. Vo chvíli keď dorazila polícia, bol sluha chladný, rovnako ako matka. Až na jej srdce, to neprestalo biť. Správy, média, všetko sa spustilo ako lavína a chlapec, ktorý sedel v zadržovacej miestnosti počul obvinenia z vraždy, znesvätenie mŕtveho a iných krutých činností. No Sebastián, tam sedel s kamennou tvárou, na každú urážku odpovedal s očami vraha. Ani stopa po slzách či emóciách okrem odporu. Na druhý deň mal byť súd, do ktorého mal čakať v cele, sám, spytovať si svedomie. No dozorcovia počuli iba smiech a recitovanie Shakespeareho citátov. Keď za ním dorazili, sedel v kúte, s celou tvárou od mramoru a sadze.
"Aké to je, stratiť navždy kúsok samého seba?"
Potom sa na nich usmial, s ústami od krvi, Pridržiavajúc si zakrvavený malíček druhou rukou.
"Chcete vidieť mágiu?"
***
Nikto v tej chvíli nepochyboval, že väzenie nie je miesto kam patrí a ignoroval jeho protesty, že nemá rozštiepenú osobnosť. Ocitol sa tu, na psychiatrii. Najprv to bolo zvláštne, priam raj, svet, kde každý hral svoje role a neveril, že je aj niečo iné. Počul príbehy, zvesti, o mieste, kde skutočné postavy prežívajú svoje príbehy, tragédie života i smrti. Rozprával sa, otvorene, nazlostene, s vtipom i kazajkou. Chcel vedieť akým miestom je tá dolná časť komplexu. V istej chvíli premýšľal nad smrťou, že dole je len iná metafora pre peklo. Nebral to ako koniec, len postúpenie do ďalšej časti príbehu a tak, v posledných dňoch pobytu hore sa obesil. Spravil to melodramatické, napísal list, použil prevliečky, dúfal že jeho telo nájdu až v neskorých hodinách v jedálni, no zmýlil sa. Prebral sa, s kašľom zo seba vydal výdychy a nádychy. Ocitol sa pred riaditeľom, cítil chlad kovu pod sebou. Bol vydesený, aspoň tak jeho úloha bola pripravená. Kládol otázky, strach v očiach i jemná triaška. Započali testy a skôr, ako sa prebudil druhý raz, sa nachádzal DOLE, vo svojom raji.