Vzhľad:
Roztomilo zvláštna? Nie to to správne slovo, ale napadne vám ako prvé.
Dievča ako prvé vždy zaujme svojimi očami, no nie ich prirodzenosťou, to nie- málokto vie ako vyzerajú jej pravé očká. Neprirodzene modré a veľké, aby aj nie, keď používa prenikavo modré šošovky v spojení s riasenkou a očnými linkami- kombinácia čiernej a bielej, dokonca občas vytiahne aj falošné mihalnice, ale kto na to má čas? Ono je to možno zvláštne tu tak strašne dbať o vzhľad, keďže prežiť je dôležitejšie, ale ona si to uvedomuje len okrajovo, dokým sa nedostane do núdzovej situácie. Lenže to sa nestáva často, keďže je nielen drobná, ale aj nízka, takže sa vie skoro kdekoľvek stratiť. To je vlastne jej výhoda v boji, keďže je pre ňu ľahšie sa uhýbať a skrývať.
Potrpí si na výrazné líčenie očí, bez ktorého vyzerá úplne inak. Bez neho je obyčajnou rozkošnosťou, možno dokonca aj nudnou. Prvé, čo však robí po tom, čo si umyje je tvár je to, že si nasadí šošovky. Ak nestíha spraviť oči, tak aspoň zmení farbu. Prečo to robí? Lebo chce.
Nedá sa povedať, že by jej telo malo výrazné krivky, samozrejme, nejaké sú, ale u nej je hlavná tvárička výrazná veľkými očkami, ktorých pravá farba je hnedá, skoro až čierna. Nezáleží však na tom či má šošovky alebo nie, jej pohľad pôsobí niekedy skoro príliš intenzívne a oči odhalia len to, čo dovolí. ''Oči sú oknom do duše.'', ale každé okno má svoje záclony a tie jej sú nepriehľadné dokým sa majiteľ nerozhodne ich odhrnúť.
Ďalším poznávacím znakom sú zmyselne plné rúžovkastej farby pery, ktoré zvyčajne pokrýva nejaký rúž výraznejšej farby, no vždy len tmavej alebo žiadnej. Tieto pery väčšinou zdobí nič vyjadrujúci úsmev, možno až arogantne sarkastický, ale záleží na nálade.
Samozrejme, že nie je Voldemort, takže nos má, ale nijak zvlášť zaujímavý. Je to jednoducho drobný úzky noštek, ktorého jedinou zaujímavosťou je septum, lenže tento drobný šperk viac zavadzia ako by bol užitočný, takže ho nemáva často.
Čo viac k jej vzhľadu povedať? Bledá pokožka- albínka? Nie, len nezdravo biela. Nie je albínka, ozaj nie. Predsa len má vlasy čierne ako uhoľ, ale farbené nie sú. Sú len pekne zostrihané, aby lemovali tú peknú tváričku a rovná ofinka zakrýva čelo.
Či má nejaké tetovanie či iný piercing alebo jazvy? Tetovanie nie, no je ťažké prehliadnuť drobnú kovovú guličku v jej rúžovom jazyku. To sa však nedá povedať o jazvách, ktorá pokrývajú jej stehná, zápästie a hánky. Nie je ich veľa, ozaj nie a zväčša sú to len drobné zárezy, ktoré však na tej bledej pokožke žiaria ako neónové nápisy klubov.
Depresie, chuť umrieť, hlúposť tínedžerského decka, potreba zaujať, takzvané ''trápenie''. Nie sú to tie správne slová, ale napadnú vám ako prvé.
Tu sa človek s oblečením babrať nemusí a tak to nerobí ani ona. Nosí, to čo je jej pohodlné, ale dbá na to, aby to boli len tmavé farby či neutrálna biela- legíny pre ňu pohodlie nepredstavujú a v spojení s krátky tričkom či tielkom je to vrchol nevkusu. Máte pocit, že vám drobné ihly zabodávajú do krku či inej časti tela? Vidíte niečo bledé s čiernymi vlasmi, no kvôli malému vzrastu, útlej postave a diaľke nevie identifikovať čo to je zač?
Teší ma, som chodiaca extravagancia bez mena.
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
Povaha:
"Som nikto, som tieň, som princezná stvorená z myšlienok bláznov, presne ako on. Čo to vôbec znamená byť blázon? Byť iný? Ale to sme predsa všetci, len niektorí to skrývajú a iný nie. Takže sme všetci narušený, načo teda existujú ústavy? Nie je celá Zem vlastne jeden veľký ústav?"
Tejto odpovedi sa dočkali ochránci ľudu, počas výsluchu, keď položili otázku "Vaše meno?"
Šialená? Nie je to správne slovo, ale napadne vám ako prvé.
Je pravda, že často kecá z cesty svoje neusporiadané myšlienky, že rada odpovedá tak, aby uviedla ľudí do rozpakov, ale má dôvod. Niekde v kútiku svojho srdca leží dôvod prečo sa správa zmätene a ako ju označila spoločnosť- ako blázon, narušený človek. Aj pre ňu je občas ťažké ho vyhrabať, ale väčšinou je to jeden a ten istý spúšťač- Lebo chce.
Chce sa pobaviť z ľudských výrazov, akoby nebola tiež len úbohá bytosť, bábka v rukách Boha a Lucifera. Ako to, že dokážu riadiť toľko životov smrteľníkov naraz?
Nepozerajúc sa na jej pesimistickú stránku povahy, tak by sa dala označiť za celkom dobrú spoločnosť- pre človeka, ktorý príliš neskúma. Je milá, priateľská, zdvorilá a falošná. Áno, áno- je to sympaťáčka, ale vlastne to je len obyčajná maska. Má rada spoločnosť, niekedy ju dokonca až zúfalo vyhľadáva, ale s tým ako vie brnkať človeku na nervy by behala hore dolu márne.
Rada sa tulí veľmi, pretože je jej príjemný dotyk pokožky. Nevadí, že niekoho nepozná. Stačí, aby jej tá osoba bola sympatická. Chce cítiť teplo cudzieho tela, niekedy stačí aj cez látku oblečenia. Len dotyk. Miluje to. Nie! Zbožňuje to! Dobre, preháňam.
Sexholik? Nie je to správne slovo, ale napadne vám ako prvá.
Toto škvrňa nie je sexholik ani náhodou. Nedokázala by súložiť, aby odplavila všetky myšlienky. Prečo? Pretože je ešte panna. Vie ako uspokojiť druhú osobu, ale keď dojde na ňu, tak ju obleje strach. Kto sa jej čuduje? Má potrebu, potrebu byť na niekom závislá. Potrebuje, aby bol niekto závislý na nej, aby bola potrebovaná a chcená. Prečo? Ktovie? Nutne musí mať niekoho, kto by si dožadoval jej maličkosti. Je jej jedno ako, pokojne sa ocitne aj v roli otroka či priateľky alebo upokojujúci vankúšik, ak ten človek zje ten kúsok jej času, s ktorým nevie nič robiť.
Vzájomná závislosť? Toto sa zdá byť správnym výrazom.
Niekto by ju bol označil aj za veľmi dobrú kamarátku či verného psa, keďže sa tak občas správa. "Moc získavate tak, že předstírate, jak ste slabí."- Toto sú slová jednej postavy z knihy od autora menom Chuck Palahnuk a práve tým sa riadi. Ktovie či to funguje, ale nie vždy je naozaj chudinkou. Samozrejme, tú masku má rada, keďže tým vie často veľa získať, ale nasádza ju len niekedy, záleží od situácie. Keď bude vedieť, že útočník chce počuť jej krik a vidieť strach, tak vtlačí do očí slzy, ak bude chcieť, aby sa bránila, tak sa bude brániť- stačí sa im pozerať do tváre, pozorovať.
Je to herečka s talentom, niekto, kto chce pobaviť svoje obecenstvo, ale zároveň tým pobaviť seba. Nerobí jej problém vysloviť krásnu lož, ale ani krutú pravdu- ak sa to však týka každého len nie jej, ak z toho nebude mať problémy. Zbabelá? Nie je to ten správny výraz, ale napadne vám ako prvý. Lenže to neplatí, ak nebude mať neutrálnu či dobrú náladu. Pretože mrzutá Mizuri znamená buďto čierna alebo biela, nie je nič medzi tým. To teda znamená, že sa hneď vzdá alebo začne bojovať a brániť sa, čo pre ňu nie je problém. Predsa len ovláda ako tak sebaobranu a možno sa na to nezdá, no je silná.
Napriek útlej postave a drobnému vzrastu, čo vyzerá akoby sa krehká "kráska! mala každú chvíľu rozpadnúť, tak toho znesie celkom veľa a v celom tom telíčku je neuveriteľná sila- nič ako Hulk či iné "monštrum", ale poraziť väčšieho nepriateľa jej robí len malé problémy, občas aj priemerné až veľké- samozrejme, záleží od súpera. Jedno je však jasné- V aréne zloží všetky masky okrem jednej a to tej, ktorá je rozhodnutá vyhrať. Nerada prehráva a keď zistí ako tu Dole funguje systém, tak bude chcieť prehrávať ešte menej.
Je často mrzutá? Častejšie ako veselá, no najčastejšie sa má neutrálne- preto vlastne nasádza masky. Nedáva to najavo, aspoň nie často, keďže z toho nič nemá. Ak však negatívne emócie pretieknu cez jej pohár trpezlivosti, tak to z nej srší aj na väčšiu diaľku- zväčša to býva hnev. Nič nehovoriaci výraz síce veľa neprezradí, ale ťažký vzduch okolo nej áno. Pretože, keď človek nevie hnev udržať pod pokličkou, tak ho musí nejak ventilovať, no nie? Aby si však nenarobila problémy, tak to radšej dáva najavo, lebo- Ktovie čo by vyviedla po ľahkej provokácii? Asi nič
. Aj keď, pre provokáciu spraví dosť. Áno, presne tak- rada provokuje. Je to pozorovateľ, takže vidí kedy toho je dosť, kedy by mala prestať, ale nerada prestáva- iba ak vidí, že by jej hrozila smrť. Dovtedy je jej to jedno, nič ju netrápi- skoro ako dozorcov.
Vie ľuďom do očí povedať slová ako "Milujem ťa", aj keď vlastne nič necítiť, no toto nerobí- aspoň nie často. Cíti ona vlastne niečo?
Svoj život si cení nadovšetko, no jej reči často svedčia o opaku, takže pre ňu bolo užitočné učiť sa používaniu zbraní. Strelné zbrane vie ovládať obstojne, no obľubuje ostré predmety ako sú meč či dýky. Áno, ano! Dýky má rada, no po presunutí do ústavu, jej boli tie zlatíčka vzaté. Smutné, smutné, presmutné. Jednou z výhod, ktoré vlastní je mršnosť, ale ktovie či jej to bude pomáhať vždy.
Nielenže vlastní ľahostajnosť, ale aj detinskosť. Hádky s ňou sú nezmyselné, plné nepochopiteľných argumentov alebo monológov, ale vtedy už nastáva moment, keď sa chce hrať na manipulátora. Ah! Ako rada má hry! Nie je zlá, ozaj nie. Len zvláštna.
Aj to, že sa reže nemá nijaký hlbší význam. Jednoducho chce, chce vidieť krv a je jej jedno koho. Lenže nerada by kvôli tomu ubližovala okoliu, takže sa spokojí aj so sebapoškodzovaním. Bolesť jej nevadí, niekedy sa jej páči, ale len niekedy.
Masochista? Nie je to to správne označenie, ale napadne vám ako prvé.
Pretože ona sa nevyžíva vo vlastnej bolesti, ani v bolesti druhých- lieta niekde medzi tými dvoma označeniami. Záleží na nálade, ako vždy. Vidieť červenú tekutinu menom krv ju upokojuje a ako veľmi. Divná? Nie je to to správne slovo, ale napadne vám ako prvé. Nezmyselná, veselá, zvláštna, deprimujúca. Je všelijaká... ako sny- Aj nočná mora je sen, všakže?
Oh! A malé varovanie- Prosím, nerobte jej zle hneď po ráne. Vtedy ešte spí a za svoje činy ešte neručí, aj keď s najvyššou pravdepodobnosťou bude len vrčať či dokonca aj kúsať. Ešte niečo- Má imaginárnych kamarátov a jeden z nich vyzerá ako ona, len v mužskej verzii. Je pre ňu ťažké ho ignorovať, ale čo už. Možno vás s ním raz predstaví.
Bláznivá? Nie je to to správne slovo, ale napadne vám ako prvé.
Občas je dokonca aj paranoidná, ale kto jej to má za zlé? Možno pretože sa bojí sama seba, možno pretože vie, že každý má nejakú úchylku. Snaží sa ako tak držať pri zemi, ale akonáhle sa rozhodne, že má je niekto zaujímavý, tak jej činy prestanú dávať zmysel- určite budú oveľa viac divné ako predtým. ...
Čo viac vám k nej povedať? Ešte stále je mladá, jej osobnosť sa vyvíja, každú minútu môže nastať zlom v nejakej tej časti, ale tu sú základné informácie. Tvári sa akoby jej patril svet, akoby opovrhovala ľudstvom, no zároveň aj sama sebou. Ktovie čo sa odoráva v jej hlave. V tej hlavičke, ktorá pučí od množstva nezmyselností. Preto je vďačná za momenty, keď tam je prázdno- tých nie veľa. Má mnoho tvári, možno až priveľa. Ani ona sama už nevie, ktorá z nich je tá pravá? Existuje tá pravá ešte?
Niekto tvrdí, že je zvláštná, no jej myšlienky zanechávajú dojem. Iný zas, že je fádna, princezná hore nos. Ďaľší, že je nepríjemná a chladnokrvná, ale hlavne šialená. Každý vidí niečo iné. Ktorú tvár ukáže vám?
Nebojte sa, kúše len jemne.
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
"Som nikto, som tieň, som princezná stvorená z myšlienok bláznov, presne ako on. Čo to vôbec znamená byť blázon? Byť iný? Ale to sme predsa všetci, len niektorí to skrývajú a iný nie. Takže sme všetci narušený, načo teda existujú ústavy? Nie je celá Zem vlastne jeden veľký ústav?"
Tejto odpovedi sa dočkali ochránci ľudu, počas výsluchu, keď položili otázku "Vaše meno?"
Šialená? Nie je to správne slovo, ale napadne vám ako prvé.
Je pravda, že často kecá z cesty svoje neusporiadané myšlienky, že rada odpovedá tak, aby uviedla ľudí do rozpakov, ale má dôvod. Niekde v kútiku svojho srdca leží dôvod prečo sa správa zmätene a ako ju označila spoločnosť- ako blázon, narušený človek. Aj pre ňu je občas ťažké ho vyhrabať, ale väčšinou je to jeden a ten istý spúšťač- Lebo chce.
Chce sa pobaviť z ľudských výrazov, akoby nebola tiež len úbohá bytosť, bábka v rukách Boha a Lucifera. Ako to, že dokážu riadiť toľko životov smrteľníkov naraz?
Nepozerajúc sa na jej pesimistickú stránku povahy, tak by sa dala označiť za celkom dobrú spoločnosť- pre človeka, ktorý príliš neskúma. Je milá, priateľská, zdvorilá a falošná. Áno, áno- je to sympaťáčka, ale vlastne to je len obyčajná maska. Má rada spoločnosť, niekedy ju dokonca až zúfalo vyhľadáva, ale s tým ako vie brnkať človeku na nervy by behala hore dolu márne.
Rada sa tulí veľmi, pretože je jej príjemný dotyk pokožky. Nevadí, že niekoho nepozná. Stačí, aby jej tá osoba bola sympatická. Chce cítiť teplo cudzieho tela, niekedy stačí aj cez látku oblečenia. Len dotyk. Miluje to. Nie! Zbožňuje to! Dobre, preháňam.
Sexholik? Nie je to správne slovo, ale napadne vám ako prvá.
Toto škvrňa nie je sexholik ani náhodou. Nedokázala by súložiť, aby odplavila všetky myšlienky. Prečo? Pretože je ešte panna. Vie ako uspokojiť druhú osobu, ale keď dojde na ňu, tak ju obleje strach. Kto sa jej čuduje? Má potrebu, potrebu byť na niekom závislá. Potrebuje, aby bol niekto závislý na nej, aby bola potrebovaná a chcená. Prečo? Ktovie? Nutne musí mať niekoho, kto by si dožadoval jej maličkosti. Je jej jedno ako, pokojne sa ocitne aj v roli otroka či priateľky alebo upokojujúci vankúšik, ak ten človek zje ten kúsok jej času, s ktorým nevie nič robiť.
Vzájomná závislosť? Toto sa zdá byť správnym výrazom.
Niekto by ju bol označil aj za veľmi dobrú kamarátku či verného psa, keďže sa tak občas správa. "Moc získavate tak, že předstírate, jak ste slabí."- Toto sú slová jednej postavy z knihy od autora menom Chuck Palahnuk a práve tým sa riadi. Ktovie či to funguje, ale nie vždy je naozaj chudinkou. Samozrejme, tú masku má rada, keďže tým vie často veľa získať, ale nasádza ju len niekedy, záleží od situácie. Keď bude vedieť, že útočník chce počuť jej krik a vidieť strach, tak vtlačí do očí slzy, ak bude chcieť, aby sa bránila, tak sa bude brániť- stačí sa im pozerať do tváre, pozorovať.
Je to herečka s talentom, niekto, kto chce pobaviť svoje obecenstvo, ale zároveň tým pobaviť seba. Nerobí jej problém vysloviť krásnu lož, ale ani krutú pravdu- ak sa to však týka každého len nie jej, ak z toho nebude mať problémy. Zbabelá? Nie je to ten správny výraz, ale napadne vám ako prvý. Lenže to neplatí, ak nebude mať neutrálnu či dobrú náladu. Pretože mrzutá Mizuri znamená buďto čierna alebo biela, nie je nič medzi tým. To teda znamená, že sa hneď vzdá alebo začne bojovať a brániť sa, čo pre ňu nie je problém. Predsa len ovláda ako tak sebaobranu a možno sa na to nezdá, no je silná.
Napriek útlej postave a drobnému vzrastu, čo vyzerá akoby sa krehká "kráska! mala každú chvíľu rozpadnúť, tak toho znesie celkom veľa a v celom tom telíčku je neuveriteľná sila- nič ako Hulk či iné "monštrum", ale poraziť väčšieho nepriateľa jej robí len malé problémy, občas aj priemerné až veľké- samozrejme, záleží od súpera. Jedno je však jasné- V aréne zloží všetky masky okrem jednej a to tej, ktorá je rozhodnutá vyhrať. Nerada prehráva a keď zistí ako tu Dole funguje systém, tak bude chcieť prehrávať ešte menej.
Je často mrzutá? Častejšie ako veselá, no najčastejšie sa má neutrálne- preto vlastne nasádza masky. Nedáva to najavo, aspoň nie často, keďže z toho nič nemá. Ak však negatívne emócie pretieknu cez jej pohár trpezlivosti, tak to z nej srší aj na väčšiu diaľku- zväčša to býva hnev. Nič nehovoriaci výraz síce veľa neprezradí, ale ťažký vzduch okolo nej áno. Pretože, keď človek nevie hnev udržať pod pokličkou, tak ho musí nejak ventilovať, no nie? Aby si však nenarobila problémy, tak to radšej dáva najavo, lebo- Ktovie čo by vyviedla po ľahkej provokácii? Asi nič
. Aj keď, pre provokáciu spraví dosť. Áno, presne tak- rada provokuje. Je to pozorovateľ, takže vidí kedy toho je dosť, kedy by mala prestať, ale nerada prestáva- iba ak vidí, že by jej hrozila smrť. Dovtedy je jej to jedno, nič ju netrápi- skoro ako dozorcov.
Vie ľuďom do očí povedať slová ako "Milujem ťa", aj keď vlastne nič necítiť, no toto nerobí- aspoň nie často. Cíti ona vlastne niečo?
Svoj život si cení nadovšetko, no jej reči často svedčia o opaku, takže pre ňu bolo užitočné učiť sa používaniu zbraní. Strelné zbrane vie ovládať obstojne, no obľubuje ostré predmety ako sú meč či dýky. Áno, ano! Dýky má rada, no po presunutí do ústavu, jej boli tie zlatíčka vzaté. Smutné, smutné, presmutné. Jednou z výhod, ktoré vlastní je mršnosť, ale ktovie či jej to bude pomáhať vždy.
Nielenže vlastní ľahostajnosť, ale aj detinskosť. Hádky s ňou sú nezmyselné, plné nepochopiteľných argumentov alebo monológov, ale vtedy už nastáva moment, keď sa chce hrať na manipulátora. Ah! Ako rada má hry! Nie je zlá, ozaj nie. Len zvláštna.
Aj to, že sa reže nemá nijaký hlbší význam. Jednoducho chce, chce vidieť krv a je jej jedno koho. Lenže nerada by kvôli tomu ubližovala okoliu, takže sa spokojí aj so sebapoškodzovaním. Bolesť jej nevadí, niekedy sa jej páči, ale len niekedy.
Masochista? Nie je to to správne označenie, ale napadne vám ako prvé.
Pretože ona sa nevyžíva vo vlastnej bolesti, ani v bolesti druhých- lieta niekde medzi tými dvoma označeniami. Záleží na nálade, ako vždy. Vidieť červenú tekutinu menom krv ju upokojuje a ako veľmi. Divná? Nie je to to správne slovo, ale napadne vám ako prvé. Nezmyselná, veselá, zvláštna, deprimujúca. Je všelijaká... ako sny- Aj nočná mora je sen, všakže?
Oh! A malé varovanie- Prosím, nerobte jej zle hneď po ráne. Vtedy ešte spí a za svoje činy ešte neručí, aj keď s najvyššou pravdepodobnosťou bude len vrčať či dokonca aj kúsať. Ešte niečo- Má imaginárnych kamarátov a jeden z nich vyzerá ako ona, len v mužskej verzii. Je pre ňu ťažké ho ignorovať, ale čo už. Možno vás s ním raz predstaví.
Bláznivá? Nie je to to správne slovo, ale napadne vám ako prvé.
Občas je dokonca aj paranoidná, ale kto jej to má za zlé? Možno pretože sa bojí sama seba, možno pretože vie, že každý má nejakú úchylku. Snaží sa ako tak držať pri zemi, ale akonáhle sa rozhodne, že má je niekto zaujímavý, tak jej činy prestanú dávať zmysel- určite budú oveľa viac divné ako predtým. ...
Čo viac vám k nej povedať? Ešte stále je mladá, jej osobnosť sa vyvíja, každú minútu môže nastať zlom v nejakej tej časti, ale tu sú základné informácie. Tvári sa akoby jej patril svet, akoby opovrhovala ľudstvom, no zároveň aj sama sebou. Ktovie čo sa odoráva v jej hlave. V tej hlavičke, ktorá pučí od množstva nezmyselností. Preto je vďačná za momenty, keď tam je prázdno- tých nie veľa. Má mnoho tvári, možno až priveľa. Ani ona sama už nevie, ktorá z nich je tá pravá? Existuje tá pravá ešte?
Niekto tvrdí, že je zvláštná, no jej myšlienky zanechávajú dojem. Iný zas, že je fádna, princezná hore nos. Ďaľší, že je nepríjemná a chladnokrvná, ale hlavne šialená. Každý vidí niečo iné. Ktorú tvár ukáže vám?
Nebojte sa, kúše len jemne.
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
História:
Ako veľmi je príbeh tejto maličkosti dôležitý? Veď tu všetko začalo od začiatku, stala sa číslom a je na nej akú novú minulosť si vytvorí. Chju. Keď na tom teda trváte-
Ráčte vstúpiť, zlatíčka. Dvere do tohto nudného príbehu života Mizuri sú pre vás otvorené.
Toto malé trdlo prišlo na svet nechcene a neplánovane. Malý úlet jej krásnej matky a šup! Dieťa bolo na svete. Nebola ochotná si ju nechať a vychovávať, no nezniesla by sa, ak by šla na potrat. Preto jej ukázala svetlo sveta a hneď nato ju strčila do detského domova, ktorý jej ukázal kúsok šedivej reality. Ľútosť netreba.
Tieto časy však nie sú dôležité a ani dlhotrvajúce. Pretože netrvalo dlho a dostala sa opatery bohatej rodiny, ktorej nebolo dopriate dieťa- neplodnosť či choroba? Ktovie. Vzali ju k sebe a predstavili lesk vysokej vrstvy, no o pár rokov neskôr i temnú stránku tohto bohatstva. Ale patrila tam, bola toho súčasťou a tak sa naučila správať podľa tých pravidiel a s tým aj to, ako ich obchádzať.
Pre pekné oblečenie, peniaze a tak ďalej, robila všetko, čo jej bolo kázané, no popritom žila aj svoj vlastný život- len sa o tom nikto nemal dozvedieť a ona veru tajomstvá vie držať, hlavne tie svoje. Jedným z nich bola aj jej uchýlka, ak to tak smiem nazvať. Nevedela sa toho zbaviť nech sa snažila ako chcela- Musela vidieť krv.
Začalo to najprv pitvaním drobnej zvery ako škrečky či myšky, ale tam boli aj vnútornosti. Ostrým skalpelom do nich rezala a červená zafarbovala biele kožúšky. Lenže to sa jej nepáčilo, ozaj nie. Chcela vidieť peknú kvapku stekajúcu po pokožke, ľudskej pokožke. Lenže, ak by to robila služobníctvu, tak by sa to rýchlo rozšírilo a náhodným ľuďom? Nie, nie. Musela chrániť svoju povesť inak by ju čakalo nemilé prekvapenie v podobe trestu od rodičov. Prr. Nevedela o nich veľa, keďže boli vkuse preč a uvedomovala si, že to, čo vída na oslavách sú masky. Preto sa rozhodla spraviť zo seba upokujujúce zviera pre seba. Žiletky, skalpely. Čokoľvek ostré. Stačilo jej pohľad na krv a všetko bolo rázom preč- preto tie jazvy. Je hlúpa? Nie, svojská.
Masochista? Nie je to ten správny výraz, ale napadne vám ako prvý.
Roky plynuli a ona sa pre istotu učila sebaobrane. Nikto nevedel prečo, len ľudia, s ktorými sa stýkala dobrovoľne vedeli prečo. Lenže boj bez zbrane nebol pre ňu a tak vzala do rúk dýky. Neskôr aj vrhacie nože a napokon strelnú zbraň. Nebudem vám vypisovať ako to bolo- Načo?
Vidíte to malé dievčatko s čiernymi vlasmi? Toho malého krpca tam v rohu? Presne z toho sa sformovala slečna, čo žúrovala všade, kde sa dalo, ale v daný čas a na danom mieste sa z nej stala dáma ako sa patrí. Vystretý chrbát, eleganté šaty, jemný make-up a pohár šampanského v ruke s rukavičkou. Presne tak. Predstaviteľka známej spoločnosti, dcéra majiteľa tej firmy. Smiala sa, držala úsmev na perách. Práve na týchto zbohatlických udalostiach sa naučila nasádzať a tvoriť masky.
O minútu z nej však mohla byť úplne iná osoba. Stačilo jedno slovo, jedno povolenie, iné okolie. Bola ako neznáma tekutina v skúmavke, u ktorej sa pozorovali reakcie na iné látky. Aby však bola rodina aj s firmou uchránená pred médiami, tak si musela zaobstarať šošovky. Áno, jej rodičia vedeli, čo stvára, ale len to všetko sledovali, lebo nikmu tým neškodila- len sebe. Pre istotu jej však dali peknú dlhú prednášku, pri ktorej jej darovali peniaze. Kúpila si šošovky a skúšala rôzne druhy líčenia až to skončilo, tak ako skončilo, ale páči sa jej to. Pretože prenikavá modrá v spojení s veľkými očami, čiernymi vlasmi a výrazným líčením- krása! Samozrejme, že nie výrazné líčenia typu Barbie- to by sa obesila.
Na druhej strane však viedla rôzne úlety, ale nie sex s neznámymi. Nie, že by sa bála, ale bála. Vždy si pustila človeka k telu, nechala ho, aby si robil, čo chcel, ale potom vycúvala. Zlatá, no nie? Ale netrápilo ju to. Prečo by aj malo? Veď jediné, čo chcela bolo sa pobaviť.
Hlúpa? Nie je to to správne slovo, ale napadne vám ako prvé.
To isté sa dialo v deň jej sedemnástky- teda malo sa, ale to, čo zbadala po príchode do izby svojej priateľky ju šokovalo. A kto sa tomu čuduje? Predsa len videla asi to, čo vidieť nemala.
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
Dvere tíško zavŕzgajú, keď ich otvorím, no ľudia vnútri ich asi nepočuli, ale ja ich áno. Tipujem, že tam sú dvaja- snáď ešte viem rozoznať hlasy a vzdychy. Jeden z hlasov nepoznám- Kto to je? Ale ten druhý! Spoznala by som ho kdekoľvek a tak isto tie vzdychy. Slastné, plné vzrušenia. Sama som ich niekoľko krát počula, moje dotyky ich spúšťali. Už len pri tej myšlienke cítim teplo jej pokožky. Ah! Nie, nie som lezba, len bi- Prečo by som sa mala silou mocou držať jedného, keď môžem mať oboje?
Nakuknem očkom cez škáru a čo nezbadám! Vlastne nič prekvapivé, očakávala som to, že ma podvádza, ale so svojím vlastným otcom!? To je zvrátene aj podľa mňa- nie, že by som myslela inak ako ostatní. Toto sa mi však zdá ako poriadny podraz.
Často meškám, ale dnes som si dala záležať a prišla načas- Asi som nemala.
Necítim smútok, ani poníženie a už vôbec nie žiarlivosť. Len pochopenie miešané s hnevom. Kto sa mi čuduje nech prosím odíde.
Iritujú ma jeho vráskavé ruky na jej stehnách, jeho pery na jej krku, chlípny jazyk obkrúžujuci bradavku a jeho penis, ktorým tvrdo priráža. Ako sa opovažuje!? Ako sa opovažujú!? Ten starý podlý had! Veď je jej otec. Kebyže má nejakú štetku, nič nepoviem. Kebyže má kolegyňu z práce, tiež mlčím. To by sa ma netýkalo, jediné, čo by som musela robiť je utešovať. Lenže toto sa ma týka a ako veľmi.
Pomalinky otváram dvere, keď v tom začujem hlas: "Vtrhni tam!"
Kto to hovorí? Otočím sa smerom k hlasu. Kedy sa sem ten chalan dostal? Neviem, ale stojí príliš blízko, a mňa to netrápi. Len slabo kývnem hlavou a otvorím dvere dokorán.
Stále nič, nevšímajú si ma. Len sa prehlušujú vo vzdychoch, stonoch a iných zvukoch. Preto sa opriem o trám dverí a mlčím, ako duch, ako tieň ako nikto- Veď som nikto.
Vidím ako sťažka odfukuje až ma zarosené okuliare, pri každom pohybe naskakujú tukové vaky na jeho tele, ale tiež vidím, že si užíva dotýkanie sa tej pružnej pokožky mladého dievčaťa. Som pozorovateľ, som niekto, kto pozoruje svoju priateľku ako súloží so svojím otcom. Pozorujem ju ako si to užíva, ako obaja každú chvíľu vyvrcholia- Vidím to na nich.
Z nejakého dôvodu mi to pripadá zvrátené, ale na druhú stranu- Trošičku ma to vzrušuje. Je to nezvyčajné, je to incest.
S prekríženými rukami na prsiach sa pozerám a oni pokračujú. Sexujú na tom stole, kde ju minule obšťastňovali moje prstíky a jazyk, kde som ležala aj ja, ale potom utiekla. Bála som sa? Bála.
"Za-.. za chvíľu tu bude Mizuri," vysúka zo seba dievčina, ktorej telo tak obdivujem "švihni si."
Nechce, aby som o tom vedela? Neskoro? Ozvať sa či nie? To je otázka!
"Už som tu" preruším to ich vzdychanie vo chvíli, keď trošku prižmúrim oči, ktoré pozorujú jeho dlaň na jej zadku. Vyjde z nej a obaja sa otočia k dverám s vypleštenými očami div, že im nevypadnú bulvy. Musím sa zasmiať, pobavene a znechutene a aj to spravím.
"Mi-.. Mizuri! čo tu-"
"Robím? Pozerám sa" poviem, ale v duchu ešte dodám: A snažím sa byť pokojná.
Nevedia čo mi povedať, no namiesto toho, aby ležala na stole, tak z neho zoskočí. Nohy má pri sebe, ale po stehne jej dole steká biela tekutina. Tá suka! Ten zmrd! Som tak rada, že nedosiahli vrcholu, tak rada, že som sa ozvala. Obaja mlčia a dokonca aj jej otec. Ten sympatický pán, čo so mnou viedol rozhovor o literatúre, ktorý sa tváril, že rozumie mojim myšlienkam. Zvláštne, čo všetko sa v ľuďoch skrýva. Mám chuť k nej ísť, ukázať mu, im obom, že patrí mne. Len a len mne! Či ju beriem ako vec? To je samozrejmé. Namiesto toho sa však otočím na päte a odídem. Netrvá dlho a počujem za sebou kroky a niekto obmotá ruky okolo môjho pasu. Cítim jej prsia na svojom chrbte, ruky zatínam v päsť, ktorú hneď aj uvoľním.
"Pusť."
"Prepáč! Ja.. Ja som nechcela! Nemala si sa to dozvedieť!"
"Ale dozvedela. Si zvrátená. Vy ste zvrátení" precedím pomedzi zuby, tíško. Oh áno! Tvár sa, že ťa to nezaujalo, tvár sa nahnevane. Potláčaj svoju pravú osobnosť, zapadni do normy a chovaj sa tak ako každý v tejto situácii- hovorím si.
"Netvár sa, že ty nie. Viem, že máš jazvy a čítala tvoj denník" zašepká mi do uška. Odkiaľ to vie? Dobre, že nevidí moje prekvapenie. Mám chuť....
Mám chuť ju odstrčiť, nakričať na ňu. Zbaviť sa jej. Pretože už len z tónu toho hlasu poznám, že sa mi chce vyhrážať. Som paranoidná? Možno, ale istota je istota. -nestihnem však nič spravíť, keď ju odo mňa niekto odtrhne. Čo zbadám, keď sa otočím? Toho chalana, čo tam predtým stál predtým ako ju drží za vlasy. Na jej tvári tróni bolestivý výraz, ale ja nezakročím. Pozerám sa ako jej priloží ostrie kuchynského noža ku krku. Takže tam zmizol, do kuchyne! Ľahko cez ten krk prejde a mne sa ujde krásky pohľad. Perfektné! Kvapky čerstvej červenej krvi, ktoré stekajú po tom tele, ktoré som kedysi chcela tak láskať, aj teraz chcem. Počujem akési zabublanie, no netrápi, že z nej vyteká život. Chalan jej telo surovo hodí o zem, kde si na ňu kľakne a začne s šialeným úsmevom bodať, ba dokonca sa aj hystericky smeje, ale ja nezakročím. Prečo by som mala? Netuším prečo to robí, ale netrápi ma to. Bola by som napísala, že sa krv vpíja do koberca Znie to poeticky, no nie? Ale ona sa vlastne len rozlieva po podlahe okolo bezvládneho tela tej...
Tej dievčiny, môjho majetku.
Potrieštený krvou, špinavý a spotený sa postaví tvárou ku mne a milo sa usmeje, čo hneď opätujem.
"Som Mefistoteles."
Keď sa tak pozorne zadívam, vyzerá ako ja, len v mužskej verzii. Je pekný. Skrútim pery do úsmevu.
"Teší ma."
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
Toto sú jej spomienky na onú udalosť, ktorá ju sem dostala a taktiež úryvok z denníku. Práve vďaka nemu nešla za mreže, ale sem- do Gotridovej liečebne. Svedkovia tam neboli, takže ktovie ako to naozaj bolo, ale ona si stojí za svojím. Mefistetelesa tiež nikdy nikto nevidel, okrem nej, ale čo s tým? Jej stačí, že je s ňou. Sľúbil, že ju nikdy neopustí. Je to láska? Ťažko povedať, Mefistoteles je jej imaginárny priateľ. Uvedomuje si to, ale zároveň to popiera. Pravda je ukrytá hlboko v nej, ale ona ju nechce vedieť- Veď preto ju zamkla v sejfe a zakopala hlboko do svojej pamäte. Na súde povedala celý ten príbeh. Príbeh blázna ako to nazvali. Vyšetrovanie netrvalo dlho, ale rozhodnutie áno. Stratila lesk bohatstva, ale uvedomila si, že jej to nechýba- Mala a má Mefistotelesa. Dlhé podplácanie, vyjednávanie. Aj to skončilo prehrou.
Teraz je tu, Dole.
Nepatrí k nijakej skupine, nemá za sebou ešte ani jedno vystúpenie. Je tu nová.
Prosím privítajte dievča bez meno, len číslo 108.
Ako veľmi je príbeh tejto maličkosti dôležitý? Veď tu všetko začalo od začiatku, stala sa číslom a je na nej akú novú minulosť si vytvorí. Chju. Keď na tom teda trváte-
Ráčte vstúpiť, zlatíčka. Dvere do tohto nudného príbehu života Mizuri sú pre vás otvorené.
Toto malé trdlo prišlo na svet nechcene a neplánovane. Malý úlet jej krásnej matky a šup! Dieťa bolo na svete. Nebola ochotná si ju nechať a vychovávať, no nezniesla by sa, ak by šla na potrat. Preto jej ukázala svetlo sveta a hneď nato ju strčila do detského domova, ktorý jej ukázal kúsok šedivej reality. Ľútosť netreba.
Tieto časy však nie sú dôležité a ani dlhotrvajúce. Pretože netrvalo dlho a dostala sa opatery bohatej rodiny, ktorej nebolo dopriate dieťa- neplodnosť či choroba? Ktovie. Vzali ju k sebe a predstavili lesk vysokej vrstvy, no o pár rokov neskôr i temnú stránku tohto bohatstva. Ale patrila tam, bola toho súčasťou a tak sa naučila správať podľa tých pravidiel a s tým aj to, ako ich obchádzať.
Pre pekné oblečenie, peniaze a tak ďalej, robila všetko, čo jej bolo kázané, no popritom žila aj svoj vlastný život- len sa o tom nikto nemal dozvedieť a ona veru tajomstvá vie držať, hlavne tie svoje. Jedným z nich bola aj jej uchýlka, ak to tak smiem nazvať. Nevedela sa toho zbaviť nech sa snažila ako chcela- Musela vidieť krv.
Začalo to najprv pitvaním drobnej zvery ako škrečky či myšky, ale tam boli aj vnútornosti. Ostrým skalpelom do nich rezala a červená zafarbovala biele kožúšky. Lenže to sa jej nepáčilo, ozaj nie. Chcela vidieť peknú kvapku stekajúcu po pokožke, ľudskej pokožke. Lenže, ak by to robila služobníctvu, tak by sa to rýchlo rozšírilo a náhodným ľuďom? Nie, nie. Musela chrániť svoju povesť inak by ju čakalo nemilé prekvapenie v podobe trestu od rodičov. Prr. Nevedela o nich veľa, keďže boli vkuse preč a uvedomovala si, že to, čo vída na oslavách sú masky. Preto sa rozhodla spraviť zo seba upokujujúce zviera pre seba. Žiletky, skalpely. Čokoľvek ostré. Stačilo jej pohľad na krv a všetko bolo rázom preč- preto tie jazvy. Je hlúpa? Nie, svojská.
Masochista? Nie je to ten správny výraz, ale napadne vám ako prvý.
Roky plynuli a ona sa pre istotu učila sebaobrane. Nikto nevedel prečo, len ľudia, s ktorými sa stýkala dobrovoľne vedeli prečo. Lenže boj bez zbrane nebol pre ňu a tak vzala do rúk dýky. Neskôr aj vrhacie nože a napokon strelnú zbraň. Nebudem vám vypisovať ako to bolo- Načo?
Vidíte to malé dievčatko s čiernymi vlasmi? Toho malého krpca tam v rohu? Presne z toho sa sformovala slečna, čo žúrovala všade, kde sa dalo, ale v daný čas a na danom mieste sa z nej stala dáma ako sa patrí. Vystretý chrbát, eleganté šaty, jemný make-up a pohár šampanského v ruke s rukavičkou. Presne tak. Predstaviteľka známej spoločnosti, dcéra majiteľa tej firmy. Smiala sa, držala úsmev na perách. Práve na týchto zbohatlických udalostiach sa naučila nasádzať a tvoriť masky.
O minútu z nej však mohla byť úplne iná osoba. Stačilo jedno slovo, jedno povolenie, iné okolie. Bola ako neznáma tekutina v skúmavke, u ktorej sa pozorovali reakcie na iné látky. Aby však bola rodina aj s firmou uchránená pred médiami, tak si musela zaobstarať šošovky. Áno, jej rodičia vedeli, čo stvára, ale len to všetko sledovali, lebo nikmu tým neškodila- len sebe. Pre istotu jej však dali peknú dlhú prednášku, pri ktorej jej darovali peniaze. Kúpila si šošovky a skúšala rôzne druhy líčenia až to skončilo, tak ako skončilo, ale páči sa jej to. Pretože prenikavá modrá v spojení s veľkými očami, čiernymi vlasmi a výrazným líčením- krása! Samozrejme, že nie výrazné líčenia typu Barbie- to by sa obesila.
Na druhej strane však viedla rôzne úlety, ale nie sex s neznámymi. Nie, že by sa bála, ale bála. Vždy si pustila človeka k telu, nechala ho, aby si robil, čo chcel, ale potom vycúvala. Zlatá, no nie? Ale netrápilo ju to. Prečo by aj malo? Veď jediné, čo chcela bolo sa pobaviť.
Hlúpa? Nie je to to správne slovo, ale napadne vám ako prvé.
To isté sa dialo v deň jej sedemnástky- teda malo sa, ale to, čo zbadala po príchode do izby svojej priateľky ju šokovalo. A kto sa tomu čuduje? Predsa len videla asi to, čo vidieť nemala.
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
Dvere tíško zavŕzgajú, keď ich otvorím, no ľudia vnútri ich asi nepočuli, ale ja ich áno. Tipujem, že tam sú dvaja- snáď ešte viem rozoznať hlasy a vzdychy. Jeden z hlasov nepoznám- Kto to je? Ale ten druhý! Spoznala by som ho kdekoľvek a tak isto tie vzdychy. Slastné, plné vzrušenia. Sama som ich niekoľko krát počula, moje dotyky ich spúšťali. Už len pri tej myšlienke cítim teplo jej pokožky. Ah! Nie, nie som lezba, len bi- Prečo by som sa mala silou mocou držať jedného, keď môžem mať oboje?
Nakuknem očkom cez škáru a čo nezbadám! Vlastne nič prekvapivé, očakávala som to, že ma podvádza, ale so svojím vlastným otcom!? To je zvrátene aj podľa mňa- nie, že by som myslela inak ako ostatní. Toto sa mi však zdá ako poriadny podraz.
Často meškám, ale dnes som si dala záležať a prišla načas- Asi som nemala.
Necítim smútok, ani poníženie a už vôbec nie žiarlivosť. Len pochopenie miešané s hnevom. Kto sa mi čuduje nech prosím odíde.
Iritujú ma jeho vráskavé ruky na jej stehnách, jeho pery na jej krku, chlípny jazyk obkrúžujuci bradavku a jeho penis, ktorým tvrdo priráža. Ako sa opovažuje!? Ako sa opovažujú!? Ten starý podlý had! Veď je jej otec. Kebyže má nejakú štetku, nič nepoviem. Kebyže má kolegyňu z práce, tiež mlčím. To by sa ma netýkalo, jediné, čo by som musela robiť je utešovať. Lenže toto sa ma týka a ako veľmi.
Pomalinky otváram dvere, keď v tom začujem hlas: "Vtrhni tam!"
Kto to hovorí? Otočím sa smerom k hlasu. Kedy sa sem ten chalan dostal? Neviem, ale stojí príliš blízko, a mňa to netrápi. Len slabo kývnem hlavou a otvorím dvere dokorán.
Stále nič, nevšímajú si ma. Len sa prehlušujú vo vzdychoch, stonoch a iných zvukoch. Preto sa opriem o trám dverí a mlčím, ako duch, ako tieň ako nikto- Veď som nikto.
Vidím ako sťažka odfukuje až ma zarosené okuliare, pri každom pohybe naskakujú tukové vaky na jeho tele, ale tiež vidím, že si užíva dotýkanie sa tej pružnej pokožky mladého dievčaťa. Som pozorovateľ, som niekto, kto pozoruje svoju priateľku ako súloží so svojím otcom. Pozorujem ju ako si to užíva, ako obaja každú chvíľu vyvrcholia- Vidím to na nich.
Z nejakého dôvodu mi to pripadá zvrátené, ale na druhú stranu- Trošičku ma to vzrušuje. Je to nezvyčajné, je to incest.
S prekríženými rukami na prsiach sa pozerám a oni pokračujú. Sexujú na tom stole, kde ju minule obšťastňovali moje prstíky a jazyk, kde som ležala aj ja, ale potom utiekla. Bála som sa? Bála.
"Za-.. za chvíľu tu bude Mizuri," vysúka zo seba dievčina, ktorej telo tak obdivujem "švihni si."
Nechce, aby som o tom vedela? Neskoro? Ozvať sa či nie? To je otázka!
"Už som tu" preruším to ich vzdychanie vo chvíli, keď trošku prižmúrim oči, ktoré pozorujú jeho dlaň na jej zadku. Vyjde z nej a obaja sa otočia k dverám s vypleštenými očami div, že im nevypadnú bulvy. Musím sa zasmiať, pobavene a znechutene a aj to spravím.
"Mi-.. Mizuri! čo tu-"
"Robím? Pozerám sa" poviem, ale v duchu ešte dodám: A snažím sa byť pokojná.
Nevedia čo mi povedať, no namiesto toho, aby ležala na stole, tak z neho zoskočí. Nohy má pri sebe, ale po stehne jej dole steká biela tekutina. Tá suka! Ten zmrd! Som tak rada, že nedosiahli vrcholu, tak rada, že som sa ozvala. Obaja mlčia a dokonca aj jej otec. Ten sympatický pán, čo so mnou viedol rozhovor o literatúre, ktorý sa tváril, že rozumie mojim myšlienkam. Zvláštne, čo všetko sa v ľuďoch skrýva. Mám chuť k nej ísť, ukázať mu, im obom, že patrí mne. Len a len mne! Či ju beriem ako vec? To je samozrejmé. Namiesto toho sa však otočím na päte a odídem. Netrvá dlho a počujem za sebou kroky a niekto obmotá ruky okolo môjho pasu. Cítim jej prsia na svojom chrbte, ruky zatínam v päsť, ktorú hneď aj uvoľním.
"Pusť."
"Prepáč! Ja.. Ja som nechcela! Nemala si sa to dozvedieť!"
"Ale dozvedela. Si zvrátená. Vy ste zvrátení" precedím pomedzi zuby, tíško. Oh áno! Tvár sa, že ťa to nezaujalo, tvár sa nahnevane. Potláčaj svoju pravú osobnosť, zapadni do normy a chovaj sa tak ako každý v tejto situácii- hovorím si.
"Netvár sa, že ty nie. Viem, že máš jazvy a čítala tvoj denník" zašepká mi do uška. Odkiaľ to vie? Dobre, že nevidí moje prekvapenie. Mám chuť....
Mám chuť ju odstrčiť, nakričať na ňu. Zbaviť sa jej. Pretože už len z tónu toho hlasu poznám, že sa mi chce vyhrážať. Som paranoidná? Možno, ale istota je istota. -nestihnem však nič spravíť, keď ju odo mňa niekto odtrhne. Čo zbadám, keď sa otočím? Toho chalana, čo tam predtým stál predtým ako ju drží za vlasy. Na jej tvári tróni bolestivý výraz, ale ja nezakročím. Pozerám sa ako jej priloží ostrie kuchynského noža ku krku. Takže tam zmizol, do kuchyne! Ľahko cez ten krk prejde a mne sa ujde krásky pohľad. Perfektné! Kvapky čerstvej červenej krvi, ktoré stekajú po tom tele, ktoré som kedysi chcela tak láskať, aj teraz chcem. Počujem akési zabublanie, no netrápi, že z nej vyteká život. Chalan jej telo surovo hodí o zem, kde si na ňu kľakne a začne s šialeným úsmevom bodať, ba dokonca sa aj hystericky smeje, ale ja nezakročím. Prečo by som mala? Netuším prečo to robí, ale netrápi ma to. Bola by som napísala, že sa krv vpíja do koberca Znie to poeticky, no nie? Ale ona sa vlastne len rozlieva po podlahe okolo bezvládneho tela tej...
Tej dievčiny, môjho majetku.
Potrieštený krvou, špinavý a spotený sa postaví tvárou ku mne a milo sa usmeje, čo hneď opätujem.
"Som Mefistoteles."
Keď sa tak pozorne zadívam, vyzerá ako ja, len v mužskej verzii. Je pekný. Skrútim pery do úsmevu.
"Teší ma."
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
Toto sú jej spomienky na onú udalosť, ktorá ju sem dostala a taktiež úryvok z denníku. Práve vďaka nemu nešla za mreže, ale sem- do Gotridovej liečebne. Svedkovia tam neboli, takže ktovie ako to naozaj bolo, ale ona si stojí za svojím. Mefistetelesa tiež nikdy nikto nevidel, okrem nej, ale čo s tým? Jej stačí, že je s ňou. Sľúbil, že ju nikdy neopustí. Je to láska? Ťažko povedať, Mefistoteles je jej imaginárny priateľ. Uvedomuje si to, ale zároveň to popiera. Pravda je ukrytá hlboko v nej, ale ona ju nechce vedieť- Veď preto ju zamkla v sejfe a zakopala hlboko do svojej pamäte. Na súde povedala celý ten príbeh. Príbeh blázna ako to nazvali. Vyšetrovanie netrvalo dlho, ale rozhodnutie áno. Stratila lesk bohatstva, ale uvedomila si, že jej to nechýba- Mala a má Mefistotelesa. Dlhé podplácanie, vyjednávanie. Aj to skončilo prehrou.
Teraz je tu, Dole.
Nepatrí k nijakej skupine, nemá za sebou ešte ani jedno vystúpenie. Je tu nová.
Prosím privítajte dievča bez meno, len číslo 108.