Vzhľad:
Bol by z neho skvelý trpaslík, ak by bol v nejak stredovekej fantasy knihe a ak by nemal skoro 2 metre. Jeho výška je asi jeho charakteristickým znakom, spolu z jeho tmavou bradou. Nemal ju nijak upravenú. Nechával ju slobodne rásť. Akurát okolo úst sa obtáčali. Občas bola celkom nepraktická, hlavne pri jedení a pití. Keď sa mu do nej dostali omrvinky tak to bola nočná mora, stávala sa to častejšie ako by si jeden pomyslel. Čo ale zanedbané nebolo, bol jeho účes. Vždy presne upravený. Boky vyholené na desať centimetrov a vrch nechať rásť, až kým nezakryje celé pravé ucho. Vyzeralo to ako čierna prílivová vlna. Pod ktorou bolo vysoké čelo, našťastie ešte bez vrások. V strede tváre sa krčil malý nos, viditeľne už niekoľko krát zlomený. Široké ústa v záveji fúzov skrývali tiež pár prekvapení. Nažltlé zuby od fajčenia, vyrazená stolička a jazyk s odhryznutou špičkou. Vďaka tomu mu niektoré slová robia celkom problém vo vyslovovaní. Jeho prenikavé zelené oči a široké zreničky spolu tvorili obraz ktorý vyzeral ako slnko pri zatmení. Zelená žiara okolo tmavého kruhu. Rovnako ako pri slnku, máte pocit že pri dlhom pohľade prídete o zrak. Zvyšok tváre není ničím moc výnimoční ostré rysi tváre, okrúhla brada, tenké obočie. Čo ale taktiež stojí za zmienku je rozhodne maska. Prešla veľa zmenami, nakoniec sa to ustálilo na tom čo akurát nosí. Celá biela až na dva "diamanty" okolo otvorov na oči, má veľký otvor na ústa, ktorý je čiernou farbou spojený s čiernou farbou na pravom oku. Na hlave drží vďaka dvom koženým popruhom, umiestnením nad a pod pravým uchom. A o štýle obliekania, hlavnou zložkou jeho šatníka, budú rozhodne jednofarebné košele a tmavé rifle. Keď treba tak na seba hodí aj oblek, ale necíti sa v tom dobre. ▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
Povaha:
"Silnejší zožerie slabšieho."(Tu dole to platilo dvojnásobne.) Moto podľa ktorého sa riadil, aspoň väčšinu jeho života. Len vďaka tomu motu, sa pravdepodobne úplne nezbláznil. Možno si ho hovorí práve pre to, aby sa nezbláznil. Policajti sa mohli schovávať za "zákony", ale čo zostávalo úbohému zločincovi. Avšak, aj napriek tomu motu ho niekedy popadávajú záchvaty, pri ktorých, počuje hlasy a vidí tváre ľudí, ktorých pripravil o život. Tieto jeho záchvaty sa stále zhoršovali. Začalo to, keď bol ešte malí chlapec. Zatiaľ čo deti sa s zvieratami hrali, tak Michael do nich kopal, udieral ich, niektorým urezal nohy, iným zase chvost. Konkrétne nemal rád mačky. Ten ich pohľad, to ako chodia, ten ich zvuk čo vydávali. Celé pre neho boli odporné. Nezostal dlho len u mačiek, bol ešte násťročný, keď prvý krát držal v ruke zbraň a prvý krát ňou strelil. Ten pocit priam až božskej moci, ho celý pohltil. Terče a vypchaté bábiky ho čoskoro prestali baviť. Premiestnil sa k inej koristi. Boli ňou ľudia. Po tom ako si podal prvého policajta. Neblahé následky sa dostavili dosť skoro. Halucinácie a nespavosť, ho sprevádzali najprv raz do pol roka. Ale ako obete pribúdali, pribúdalo aj prebdených nocí. Psychiatri nevedeli ako mu pomôcť. Lieky nepomáhali. Prášky na spanie mohol jesť ako cukríky. Zaspal, ale o pár minút opäť len ležal a pozeral do blba. Lieky prestal brať, aj tak mu jeho stav len zhoršovali. Je to ako by mal snáď pocit viny, nikdy mu však nebolo ľúto tých ľudí, či už to boli policajti, právnici alebo len "obyčajný" civilisti. Nejde so mnou, ide proti mne. Jednoduchá logika, ako poznať priateľov a nepriateľov, vždy zatiaľ fungovala. Nikdy sa nikomu neprosí. Vlastne ak potrebuje pomoc, tak sa nehanbí a slušne sa spýta, ale že by s tým niekoho otravoval, to nie. "Poprosím si raz, druhý krát ti môžem nasrať." Svoju logiku dosť často schovával za rôzne výroky, ktoré si vždy nechával pre seba. V spoločnosti to bol skôr ten tichý chlapec, čo sedí v úzadí. Nezoznamoval sa moc z ľuďmi, za prvé o to ani nestál a keby aj stál, tak nevedel poriadne ako. Nebolo mu zrovna po srsti, prísť za niekým hovoriť mu svoje meno, spolu z nejakými bezvýznamnými detailami okolo. Jednoducho povedané, bol nespoločenský. Nerád hovoril o svojich citoch, náladách a podobne. Otvorenejší bol jedine vtedy, ak mal na sebe svoju masku. Nikto nevedel kto sa za maskou schováva. Vďaka tomu sa cítil bezpečnejšie a otvoril sa trocha ostatným ľuďom. Obvykle to tým ľudom ale k ničomu nebolo. Masku si dával jedine v tedy, keď sa chystal na nejaký zločin. Čo by to bolo za zloducha, bez skrytej identity. Aspoň tá jeho maska mu pomáhala od tých stavov úzkosti, nespavosti a halucinácií. Akoby to všetko robila tá maska a nie on. K bojovým schopnostiam, toho nieje moc čo povedať. Nebol úplne ľavý, tak dokázal zaobchádzať skoro z každou zbraňou. Najviac mu vyhovoval ručný súboj, poprípade strelné zbrane. ▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
"Silnejší zožerie slabšieho."(Tu dole to platilo dvojnásobne.) Moto podľa ktorého sa riadil, aspoň väčšinu jeho života. Len vďaka tomu motu, sa pravdepodobne úplne nezbláznil. Možno si ho hovorí práve pre to, aby sa nezbláznil. Policajti sa mohli schovávať za "zákony", ale čo zostávalo úbohému zločincovi. Avšak, aj napriek tomu motu ho niekedy popadávajú záchvaty, pri ktorých, počuje hlasy a vidí tváre ľudí, ktorých pripravil o život. Tieto jeho záchvaty sa stále zhoršovali. Začalo to, keď bol ešte malí chlapec. Zatiaľ čo deti sa s zvieratami hrali, tak Michael do nich kopal, udieral ich, niektorým urezal nohy, iným zase chvost. Konkrétne nemal rád mačky. Ten ich pohľad, to ako chodia, ten ich zvuk čo vydávali. Celé pre neho boli odporné. Nezostal dlho len u mačiek, bol ešte násťročný, keď prvý krát držal v ruke zbraň a prvý krát ňou strelil. Ten pocit priam až božskej moci, ho celý pohltil. Terče a vypchaté bábiky ho čoskoro prestali baviť. Premiestnil sa k inej koristi. Boli ňou ľudia. Po tom ako si podal prvého policajta. Neblahé následky sa dostavili dosť skoro. Halucinácie a nespavosť, ho sprevádzali najprv raz do pol roka. Ale ako obete pribúdali, pribúdalo aj prebdených nocí. Psychiatri nevedeli ako mu pomôcť. Lieky nepomáhali. Prášky na spanie mohol jesť ako cukríky. Zaspal, ale o pár minút opäť len ležal a pozeral do blba. Lieky prestal brať, aj tak mu jeho stav len zhoršovali. Je to ako by mal snáď pocit viny, nikdy mu však nebolo ľúto tých ľudí, či už to boli policajti, právnici alebo len "obyčajný" civilisti. Nejde so mnou, ide proti mne. Jednoduchá logika, ako poznať priateľov a nepriateľov, vždy zatiaľ fungovala. Nikdy sa nikomu neprosí. Vlastne ak potrebuje pomoc, tak sa nehanbí a slušne sa spýta, ale že by s tým niekoho otravoval, to nie. "Poprosím si raz, druhý krát ti môžem nasrať." Svoju logiku dosť často schovával za rôzne výroky, ktoré si vždy nechával pre seba. V spoločnosti to bol skôr ten tichý chlapec, čo sedí v úzadí. Nezoznamoval sa moc z ľuďmi, za prvé o to ani nestál a keby aj stál, tak nevedel poriadne ako. Nebolo mu zrovna po srsti, prísť za niekým hovoriť mu svoje meno, spolu z nejakými bezvýznamnými detailami okolo. Jednoducho povedané, bol nespoločenský. Nerád hovoril o svojich citoch, náladách a podobne. Otvorenejší bol jedine vtedy, ak mal na sebe svoju masku. Nikto nevedel kto sa za maskou schováva. Vďaka tomu sa cítil bezpečnejšie a otvoril sa trocha ostatným ľuďom. Obvykle to tým ľudom ale k ničomu nebolo. Masku si dával jedine v tedy, keď sa chystal na nejaký zločin. Čo by to bolo za zloducha, bez skrytej identity. Aspoň tá jeho maska mu pomáhala od tých stavov úzkosti, nespavosti a halucinácií. Akoby to všetko robila tá maska a nie on. K bojovým schopnostiam, toho nieje moc čo povedať. Nebol úplne ľavý, tak dokázal zaobchádzať skoro z každou zbraňou. Najviac mu vyhovoval ručný súboj, poprípade strelné zbrane. ▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
História:
Scéna: Vo viktoriánskom dome, rodiny Seových, niekde na západe Veľkej Británie, sedí mladý chlapec pred televíziou, pozerajúc svoj obľúbený seriál. Mohol mať takých 6 rokov. Volá sa Michael. Po niekoľkých chlapcových výkrikoch do miestnosti vstupuje jeho otec James. Michael: Práve vtedy, keď to začínalo byť dobré , na scénu priletí superman a všetko znova skazí. Si tak blízko k ovládnutiu sveta, poď, držím ti palce. Dobi toho debila v latexe a znič svet... Sakra, zase prehral! Tati, kedy príde monštrum, ktoré porazí supermana ?
James: Superman neprehrá z nikým.
Michael: Čože ? Superman z nikým, nikdy neprehrá ? Ale prečo ?
James: Lebo spravodlivosť vždy zvíťazí.
Michael: Spravodlivosť vždy prevláda ? Ale to nedáva zmysel. Monštrá sú tie, čo sa vždy najviac snažia, ale vždy na konci zomrú... Ja nechcem takýto scenár! Je to nefér!
James: Tak to proste je a tak to aj bude.
Michael: Ale, monštrá majú tiež ambície a čo moje city, ako fanúšika, ktorý ich vždy podporuje... Monštrá sú lepšie...
Písať o veciach, pred týmto, by bolo zbytočné. Detstvo ako každé iné. Rád týral zvieratá, chodil z rodičmi na pikniky, topil mačky v jazere a podobne. Robil to ale fikane, nikto mu na to neprišiel, tak vo svojom čudnom počínaní pokračoval, až dokým jeho mamu neskolila rakovina. Bezmyšlienkovité ubližovanie zvieratám, už v ňom nevzbudzovali tie pocity, ako predtým. Bolo to ako prechádzanie z ľahkej drogy na ťažšiu. Začal v škole vyhľadávať šarvátky. Raz skončil na ošetrovni on, inokedy jeho protivníci. Vo víre zápasu sa cítil ako v eufórií. Otec ho neraz karhal, za všetko to čo robí. Nikdy na neho nebol moc tvrdý, samozrejme dostával domáce väzenie, nedával mu vreckové, nikdy to nevydržalo dlho. Kvôli tomu že boli odkázaní len sami na seba, tak si nemohli dovoliť sa nenávidieť. Michael bol asi jediné dieťa, ktoré prešlo pubertou bez toho aby neznenávidel svojich rodičov.
Scéna: Zadná ulička pri bare Exos v Londýne. Šestnásť ročný študent Michael so zbraňou v ruke stojí nad ležiacim mužom. Jeho meno bolo Tom a bol to policajt.
Tom: Au, ty malý hajzel, ty si mi jednu jebol... Prečo máš kurva zbraň?! J-Ja, som policajt.
Michael: Práve o to mi ide.
Tom: Nič zlé som nespravil a mám ženu a deti.
Michael: To naozaj hovoríte takéto sračky aj naozaj ? Myslel som že sa to vraví len vo filmoch.
Tom: Prestaň s tým na mňa mieriť a môžme sa o tom porozprávať.
Michael: Neviem prečo, by som sa od tadiaľto mal pohnúť, vyhovuje mi to tu.
Tom: Tak dobre, môžme zostať tu. Povedz, prečo to robíš, čo som ti spravil ?
Michael: Nemaj strach, nieje to nič osobné. Teda, strach by si asi aj mať mohol, ak sa teda bojíš smrti... Nejako ti zmizla farba z tváre. Si si snáď nemyslel že ide len o lúpež alebo podobnú vec. A prečo ? Jednoducho bol si v zlom čase, na nesprávnom mieste a taktiež si si na sebe nechal uniformu. Dovoľ mi sa ťa niečo spýtať, ak by si si mohol zvoliť cestu bohatstva a slobody, alebo cestu utláčania a každodenného stresu, čo by si si vybral ?
Tom: Bože, čo sú to za otázky ? Ja neviem, čo by som si vybral.
Michael: O to tu ide, tá pohodlnosť ľudí. Radšej sa uspokoja s tým, čo im niekto povie že môžu mať. Neopovážia sa stúpiť za pomyselnú čiaru a vy ešte určujete pravidlá, aby ste oddelili tých, ktorý si idú za tým, čo chcú spôsobom akým sa vám to nepáči. Kto určil že "my" sme tý ktorý si zaslúžia prehrať. Obrátime svet v prach. Začneme tým že zničíme elity tohto storočia. Všetky zeme tým stratia bábkarov, ktorý stoja za oponou a ťahajú za vlákna. Prečo ti to vlastne hovorím ? Haaha, už si prídem ako ozajstný zločinec.
Zaznel výstrel a dlaždice uličky zvlhli teplou krvou. Vysoká osoba v kabáte rýchlo odchádza. Na druhý deň po celom Anglicku kolovali titulky ako, "Poprava policajta", "Mafia vyrovnáva účty" a ďalšie, ktoré vôbec neodrážali čo sa stalo. Na seba ,ako amatéra bol Michael celkom hrdý. Prvý krát a bez problémov. Mohol sa len modliť, aby to takto išlo každý krát. Podarilo sa mu to ešte raz, ale pri tretom pokuse ho zatkli. Mal šťastie, chytilo ho ešte pred tým, ako sa dopustil toho činu. Odsedel si dva roky. Za ten čas vo väzení sa začali preukazovať prvé príznaky. Halucinácie prvých dvoch obetí ktoré zabil. Nespavosť, dokonca aj niekoľko dní v kuse. Musel začať navštevovať psychiatra. Predpísal mu nejaké lieky, po ktorých jediné čo sa stalo bolo to, že sa mu motala hlava. Čoskoro na to ich vyradil. Čas vo väzení plynul. Na sedeniach z psychiatrom tvrdil že sa mu to všetko zlepšuje, zatiaľ čo lieky vymieňal za cigarety. Tie boli ktoré mu pomohli aby sa pri svojich halucináciach prestal trásť. Samozrejme výplody jeho mysli to neodohnalo ale bolo to znesiteľnejšie. Nedalo sa na to ani zvyknúť. vidieť niekoho pred sebou ako otvára ústa, ale jeho hlas je len vo vašej hlave, na to sa zvyknúť nedá. Ubehli desiatky prebdených nocí a Michael sa ocitol na slobode. Zamieril domov, jediné miesto ktoré bolo pre neho bezpečné. Návštevy ani telefonáty nemal povolené. Takže jeho otec ho nepočul, ani nevidel 2 roky. Vedel že ho zavreli ale čo mal robiť. Michael čakal že mu vynadá ako nikdy, ale jediné čo jeho otec povedal bolo "som rád že si doma synak". Michael neplánoval zostať doma a nečinne sa prizerať na svet. Raz večer sa zbalil, zobral svoje ušetrené peniaze a chcel odísť. Zastavil ho jeho otec so slovami "nezdržím ťa dlho, len si na chvíľu sadni a vypočuj ma".
Scéna: James a Michael sedia v obývačke. V tej obývačke kde sa začal utvárať Michaelov charakter. Lenže televíziu nahradil krb, s jemne plápolajúcim ohňom. Obaja sedeli v kožených kreslách s pohľadmi uprenými na seba.
James: Vieš, nebol si vždy ideálny syn. Bolo to ťažké ťa vychovávať a ešte keď zomrela Marie, ach bože, ako ja som ju miloval. Bolo to ťažké dvaja chlapi, sami proti zvyšku sveta. Nikdy sme neboli na rybách, nikdy sme nešli poľovať, nikdy sme neboli ako správna rodina. Viem mohol som byť lepším otcom. Nebol som skoro nikdy doma, skoro stále som pracoval. Robil som to ale všetko pre to aby si mal dobrú školu a nemusel sa o nič báť. Viem, teraz je už neskoro, viem, potrebuješ vyletieť z hniezda. Celý svet tam na teba čaká, taký silák ako ty im rozhodne všetkým vytrie zrak. Len chcem povedať, zastav sa občas, môžme podniknúť tie typické veci čo robí otec so synom. Nech ťa nohy zavedú kamkoľvek, chcem aby si vedel že ťa mám rád.
James sa postaví a natiahne ruku k svojmu synovi. Ten ho však predbehne a obíjme ho. Takto tam stoja asi aj minútu, dokým Michael nepovolí objatie.
"Vrátim sa, nemaj strach." S týmito slovami a taškou sa vybral do sveta. Netrvalo dlho a dostal sa do potýčky s jedným z Londýnskych gangov. Skončilo to tak že buď ho zabijú alebo sa pridá k ním. Tá druhá možnosť mu nebola protivná. Veď to boli vlastne jeho spoločníci v zločine. Bolo na nich niečo špeciálne. Každý člen gangu nosil masku a používal krycie meno. Bol to celkom veľký gang, s istým vplyvom. Viedli ho piati ľudia, takzvaná veľká päťka. Michael mal šťastie, nebol sám kto bol v gangu nový, nejaký nováčik menom Greg taktiež vstúpil medzi nich. Spojili ich do týmu a posielali ich spolu na "misie" jednalo sa väčšinou o vylúpenie nejakého klenotníctva. Čoskoro dostali aj prezývky. Michael bol "the silent one" asi kvôli jeho neochote, komunikovať s ľuďmi a Greg bol "Seňor Rage". Znelo to dosť hlúpo, keď si spojíte to že bol mexikánec a zakaždým keď niečo nešlo podľa plánu už vyšiloval. Šlo to takto pár rokov a z "masked fools" sa stal gang so značným vplyvom, nie len v Londýne, ale v celej Británií. Michael sa dokonca dostal do veľkej päťky. Tým začal napĺňať svoj plán. Plán na odpratanie jeho prvej "elity" mu trval pol roka. Výsledok stál za to. Jedna z nadnárodných spoločností v USA, ktorej tá "elita" šéfovala, skrachovala a bol to veľký úder pre svetovú ekonomiku. To mu hralo do karát. Týždeň na to dostal Michael informáciu od svojho osobné informátora o tom kde by sa mohlo vyskytnúť niekoľko desiatok dokonca aj stovka "elít" naraz. Ak by sa tam Michaelovy podarilo dostať, znamenalo by to jeho víťazstvo. Nemohol nechať nič na náhodu. Nikto o tom nemohol vedieť. Jediný komu to povedal bol Greg, ktorý bol jeho pravá ruka. Bolo rozhodnuté. Michael si uzmyslel že tam pôjde a všetkých ich dostane. Zbytočné bolo odhováranie od Grega.
Scéna: Niekde na západe Veľkej Británie, dvaja muži klopú na dvere starého viktoriánskeho domu. Z vnútra sa ozve šuchtaví krok a dvere pomaly otvára muž stredného veku. Muž okamžite poznal svojho syna. James rýchlo pozval oboch mužov dovnútra. Usadili sa v kuchyni pri veľkom dubovom stole a naliali si čaj, bolo predsa päť hodín.
James: Dlho som ťa nevidel, synak. Michael: Rád ťa vidím oci.
Greg: ehm... asi by som sa mohol predstaviť. Takže ja som Greg Rodrigéz, som Michaelov obchodný partner. Veľmi ma teší, Michael mi o Vás veľa hovoril.
Michael: Mrzí ma, že som ťa neprišiel pozrieť skôr a ešte viac ma mrzí že sem dnes prichádzam hlavne s prosbou.
James: Si môj syn, vieš dobre že by som pre teba spravil prvé aj posledné.
Greg: (Odchádza z domu)
Michael: Potrebujem aby si zavolal na túto psychiatriu a prihlásil ma do liečebného procesu. Nepýtaj sa prosím pre čo, ale je to veľmi dôležité pre mňa. Potrebujem aby si im povedal to čo mám tuto na tomto lístku.
James: Em... Si si istý synak ? No dobre.
Pri telefóne James Seo, rád by som dal svojho syna, Michaela Sea, k vám na liečbu. Je dosť agresívny, má návaly hnevu a potvrdili u neho schizofréniu. Peniaze? Tie pošlem na účet. Vy si ho aj vyzdvihnete? Dobre. Dopočutia.
Takže ich súkromný let letí o 6 hodín. Si si istý že tam chceš ísť ? Veď si zdravý. Michael: Nemaj strach, viem čo robím. Musím tam len niečo zariadiť. A oci, keď sa vrátim pôjdeme na ryby a na polovačku, proste vyrazíme si ako otec a syn. Presne tak ako si vtedy chcel. Keby si niečo potreboval zavolaj Gregovy, dorazí hneď ako bude môcť. Mám ťa rád. Dorazím skorej než sa nazdáš. (vyšiel z domu)
Greg, dôverujem ti ako nikomu inému, prevezmi moje miesto v päťke kým sa nevrátim, viem že to zvládneš.
Opäť opúšťal otcove dvere a vydával sa do neznámej krajiny. Priamym smerom na letisko. Jeho let bol príjemný, aj keď ho strážili dvaja muži v bielom, let trval zhruba 3 hodiny. O podzemí v Gotringovom ústave nevedel nič, nevedel ako sa odtiaľ dostane ,ako ich zabije, proste nič. Bude musieť improvizovať. Nájsť si nejakých spojencov, ktorý mu pomôžu až to bude treba. Po príchode do ústavu, nedostal vrelé privítanie. Vyzliekli ho, celého ho prešacovali. Prezreli batožinu. Pozastavili sa nad maskou ktorá tam bola. Hodili mu ju naspäť so slovami "to sa im bude páčiť" im, tým zvráteným bastardom čo sa ukájajú na bojoch iných namiesto toho aby bojovali sami. Nechali ma sa obliecť a odvliekli ma k výťahu. Pri dlhej ceste výťahom rozmýšľal aké to tam dole bude, ale nikdy by ho nenapadlo do čoho dobrovoľne vstúpil.
Scéna: Vo viktoriánskom dome, rodiny Seových, niekde na západe Veľkej Británie, sedí mladý chlapec pred televíziou, pozerajúc svoj obľúbený seriál. Mohol mať takých 6 rokov. Volá sa Michael. Po niekoľkých chlapcových výkrikoch do miestnosti vstupuje jeho otec James. Michael: Práve vtedy, keď to začínalo byť dobré , na scénu priletí superman a všetko znova skazí. Si tak blízko k ovládnutiu sveta, poď, držím ti palce. Dobi toho debila v latexe a znič svet... Sakra, zase prehral! Tati, kedy príde monštrum, ktoré porazí supermana ?
James: Superman neprehrá z nikým.
Michael: Čože ? Superman z nikým, nikdy neprehrá ? Ale prečo ?
James: Lebo spravodlivosť vždy zvíťazí.
Michael: Spravodlivosť vždy prevláda ? Ale to nedáva zmysel. Monštrá sú tie, čo sa vždy najviac snažia, ale vždy na konci zomrú... Ja nechcem takýto scenár! Je to nefér!
James: Tak to proste je a tak to aj bude.
Michael: Ale, monštrá majú tiež ambície a čo moje city, ako fanúšika, ktorý ich vždy podporuje... Monštrá sú lepšie...
Písať o veciach, pred týmto, by bolo zbytočné. Detstvo ako každé iné. Rád týral zvieratá, chodil z rodičmi na pikniky, topil mačky v jazere a podobne. Robil to ale fikane, nikto mu na to neprišiel, tak vo svojom čudnom počínaní pokračoval, až dokým jeho mamu neskolila rakovina. Bezmyšlienkovité ubližovanie zvieratám, už v ňom nevzbudzovali tie pocity, ako predtým. Bolo to ako prechádzanie z ľahkej drogy na ťažšiu. Začal v škole vyhľadávať šarvátky. Raz skončil na ošetrovni on, inokedy jeho protivníci. Vo víre zápasu sa cítil ako v eufórií. Otec ho neraz karhal, za všetko to čo robí. Nikdy na neho nebol moc tvrdý, samozrejme dostával domáce väzenie, nedával mu vreckové, nikdy to nevydržalo dlho. Kvôli tomu že boli odkázaní len sami na seba, tak si nemohli dovoliť sa nenávidieť. Michael bol asi jediné dieťa, ktoré prešlo pubertou bez toho aby neznenávidel svojich rodičov.
Scéna: Zadná ulička pri bare Exos v Londýne. Šestnásť ročný študent Michael so zbraňou v ruke stojí nad ležiacim mužom. Jeho meno bolo Tom a bol to policajt.
Tom: Au, ty malý hajzel, ty si mi jednu jebol... Prečo máš kurva zbraň?! J-Ja, som policajt.
Michael: Práve o to mi ide.
Tom: Nič zlé som nespravil a mám ženu a deti.
Michael: To naozaj hovoríte takéto sračky aj naozaj ? Myslel som že sa to vraví len vo filmoch.
Tom: Prestaň s tým na mňa mieriť a môžme sa o tom porozprávať.
Michael: Neviem prečo, by som sa od tadiaľto mal pohnúť, vyhovuje mi to tu.
Tom: Tak dobre, môžme zostať tu. Povedz, prečo to robíš, čo som ti spravil ?
Michael: Nemaj strach, nieje to nič osobné. Teda, strach by si asi aj mať mohol, ak sa teda bojíš smrti... Nejako ti zmizla farba z tváre. Si si snáď nemyslel že ide len o lúpež alebo podobnú vec. A prečo ? Jednoducho bol si v zlom čase, na nesprávnom mieste a taktiež si si na sebe nechal uniformu. Dovoľ mi sa ťa niečo spýtať, ak by si si mohol zvoliť cestu bohatstva a slobody, alebo cestu utláčania a každodenného stresu, čo by si si vybral ?
Tom: Bože, čo sú to za otázky ? Ja neviem, čo by som si vybral.
Michael: O to tu ide, tá pohodlnosť ľudí. Radšej sa uspokoja s tým, čo im niekto povie že môžu mať. Neopovážia sa stúpiť za pomyselnú čiaru a vy ešte určujete pravidlá, aby ste oddelili tých, ktorý si idú za tým, čo chcú spôsobom akým sa vám to nepáči. Kto určil že "my" sme tý ktorý si zaslúžia prehrať. Obrátime svet v prach. Začneme tým že zničíme elity tohto storočia. Všetky zeme tým stratia bábkarov, ktorý stoja za oponou a ťahajú za vlákna. Prečo ti to vlastne hovorím ? Haaha, už si prídem ako ozajstný zločinec.
Zaznel výstrel a dlaždice uličky zvlhli teplou krvou. Vysoká osoba v kabáte rýchlo odchádza. Na druhý deň po celom Anglicku kolovali titulky ako, "Poprava policajta", "Mafia vyrovnáva účty" a ďalšie, ktoré vôbec neodrážali čo sa stalo. Na seba ,ako amatéra bol Michael celkom hrdý. Prvý krát a bez problémov. Mohol sa len modliť, aby to takto išlo každý krát. Podarilo sa mu to ešte raz, ale pri tretom pokuse ho zatkli. Mal šťastie, chytilo ho ešte pred tým, ako sa dopustil toho činu. Odsedel si dva roky. Za ten čas vo väzení sa začali preukazovať prvé príznaky. Halucinácie prvých dvoch obetí ktoré zabil. Nespavosť, dokonca aj niekoľko dní v kuse. Musel začať navštevovať psychiatra. Predpísal mu nejaké lieky, po ktorých jediné čo sa stalo bolo to, že sa mu motala hlava. Čoskoro na to ich vyradil. Čas vo väzení plynul. Na sedeniach z psychiatrom tvrdil že sa mu to všetko zlepšuje, zatiaľ čo lieky vymieňal za cigarety. Tie boli ktoré mu pomohli aby sa pri svojich halucináciach prestal trásť. Samozrejme výplody jeho mysli to neodohnalo ale bolo to znesiteľnejšie. Nedalo sa na to ani zvyknúť. vidieť niekoho pred sebou ako otvára ústa, ale jeho hlas je len vo vašej hlave, na to sa zvyknúť nedá. Ubehli desiatky prebdených nocí a Michael sa ocitol na slobode. Zamieril domov, jediné miesto ktoré bolo pre neho bezpečné. Návštevy ani telefonáty nemal povolené. Takže jeho otec ho nepočul, ani nevidel 2 roky. Vedel že ho zavreli ale čo mal robiť. Michael čakal že mu vynadá ako nikdy, ale jediné čo jeho otec povedal bolo "som rád že si doma synak". Michael neplánoval zostať doma a nečinne sa prizerať na svet. Raz večer sa zbalil, zobral svoje ušetrené peniaze a chcel odísť. Zastavil ho jeho otec so slovami "nezdržím ťa dlho, len si na chvíľu sadni a vypočuj ma".
Scéna: James a Michael sedia v obývačke. V tej obývačke kde sa začal utvárať Michaelov charakter. Lenže televíziu nahradil krb, s jemne plápolajúcim ohňom. Obaja sedeli v kožených kreslách s pohľadmi uprenými na seba.
James: Vieš, nebol si vždy ideálny syn. Bolo to ťažké ťa vychovávať a ešte keď zomrela Marie, ach bože, ako ja som ju miloval. Bolo to ťažké dvaja chlapi, sami proti zvyšku sveta. Nikdy sme neboli na rybách, nikdy sme nešli poľovať, nikdy sme neboli ako správna rodina. Viem mohol som byť lepším otcom. Nebol som skoro nikdy doma, skoro stále som pracoval. Robil som to ale všetko pre to aby si mal dobrú školu a nemusel sa o nič báť. Viem, teraz je už neskoro, viem, potrebuješ vyletieť z hniezda. Celý svet tam na teba čaká, taký silák ako ty im rozhodne všetkým vytrie zrak. Len chcem povedať, zastav sa občas, môžme podniknúť tie typické veci čo robí otec so synom. Nech ťa nohy zavedú kamkoľvek, chcem aby si vedel že ťa mám rád.
James sa postaví a natiahne ruku k svojmu synovi. Ten ho však predbehne a obíjme ho. Takto tam stoja asi aj minútu, dokým Michael nepovolí objatie.
"Vrátim sa, nemaj strach." S týmito slovami a taškou sa vybral do sveta. Netrvalo dlho a dostal sa do potýčky s jedným z Londýnskych gangov. Skončilo to tak že buď ho zabijú alebo sa pridá k ním. Tá druhá možnosť mu nebola protivná. Veď to boli vlastne jeho spoločníci v zločine. Bolo na nich niečo špeciálne. Každý člen gangu nosil masku a používal krycie meno. Bol to celkom veľký gang, s istým vplyvom. Viedli ho piati ľudia, takzvaná veľká päťka. Michael mal šťastie, nebol sám kto bol v gangu nový, nejaký nováčik menom Greg taktiež vstúpil medzi nich. Spojili ich do týmu a posielali ich spolu na "misie" jednalo sa väčšinou o vylúpenie nejakého klenotníctva. Čoskoro dostali aj prezývky. Michael bol "the silent one" asi kvôli jeho neochote, komunikovať s ľuďmi a Greg bol "Seňor Rage". Znelo to dosť hlúpo, keď si spojíte to že bol mexikánec a zakaždým keď niečo nešlo podľa plánu už vyšiloval. Šlo to takto pár rokov a z "masked fools" sa stal gang so značným vplyvom, nie len v Londýne, ale v celej Británií. Michael sa dokonca dostal do veľkej päťky. Tým začal napĺňať svoj plán. Plán na odpratanie jeho prvej "elity" mu trval pol roka. Výsledok stál za to. Jedna z nadnárodných spoločností v USA, ktorej tá "elita" šéfovala, skrachovala a bol to veľký úder pre svetovú ekonomiku. To mu hralo do karát. Týždeň na to dostal Michael informáciu od svojho osobné informátora o tom kde by sa mohlo vyskytnúť niekoľko desiatok dokonca aj stovka "elít" naraz. Ak by sa tam Michaelovy podarilo dostať, znamenalo by to jeho víťazstvo. Nemohol nechať nič na náhodu. Nikto o tom nemohol vedieť. Jediný komu to povedal bol Greg, ktorý bol jeho pravá ruka. Bolo rozhodnuté. Michael si uzmyslel že tam pôjde a všetkých ich dostane. Zbytočné bolo odhováranie od Grega.
Scéna: Niekde na západe Veľkej Británie, dvaja muži klopú na dvere starého viktoriánskeho domu. Z vnútra sa ozve šuchtaví krok a dvere pomaly otvára muž stredného veku. Muž okamžite poznal svojho syna. James rýchlo pozval oboch mužov dovnútra. Usadili sa v kuchyni pri veľkom dubovom stole a naliali si čaj, bolo predsa päť hodín.
James: Dlho som ťa nevidel, synak. Michael: Rád ťa vidím oci.
Greg: ehm... asi by som sa mohol predstaviť. Takže ja som Greg Rodrigéz, som Michaelov obchodný partner. Veľmi ma teší, Michael mi o Vás veľa hovoril.
Michael: Mrzí ma, že som ťa neprišiel pozrieť skôr a ešte viac ma mrzí že sem dnes prichádzam hlavne s prosbou.
James: Si môj syn, vieš dobre že by som pre teba spravil prvé aj posledné.
Greg: (Odchádza z domu)
Michael: Potrebujem aby si zavolal na túto psychiatriu a prihlásil ma do liečebného procesu. Nepýtaj sa prosím pre čo, ale je to veľmi dôležité pre mňa. Potrebujem aby si im povedal to čo mám tuto na tomto lístku.
James: Em... Si si istý synak ? No dobre.
Pri telefóne James Seo, rád by som dal svojho syna, Michaela Sea, k vám na liečbu. Je dosť agresívny, má návaly hnevu a potvrdili u neho schizofréniu. Peniaze? Tie pošlem na účet. Vy si ho aj vyzdvihnete? Dobre. Dopočutia.
Takže ich súkromný let letí o 6 hodín. Si si istý že tam chceš ísť ? Veď si zdravý. Michael: Nemaj strach, viem čo robím. Musím tam len niečo zariadiť. A oci, keď sa vrátim pôjdeme na ryby a na polovačku, proste vyrazíme si ako otec a syn. Presne tak ako si vtedy chcel. Keby si niečo potreboval zavolaj Gregovy, dorazí hneď ako bude môcť. Mám ťa rád. Dorazím skorej než sa nazdáš. (vyšiel z domu)
Greg, dôverujem ti ako nikomu inému, prevezmi moje miesto v päťke kým sa nevrátim, viem že to zvládneš.
Opäť opúšťal otcove dvere a vydával sa do neznámej krajiny. Priamym smerom na letisko. Jeho let bol príjemný, aj keď ho strážili dvaja muži v bielom, let trval zhruba 3 hodiny. O podzemí v Gotringovom ústave nevedel nič, nevedel ako sa odtiaľ dostane ,ako ich zabije, proste nič. Bude musieť improvizovať. Nájsť si nejakých spojencov, ktorý mu pomôžu až to bude treba. Po príchode do ústavu, nedostal vrelé privítanie. Vyzliekli ho, celého ho prešacovali. Prezreli batožinu. Pozastavili sa nad maskou ktorá tam bola. Hodili mu ju naspäť so slovami "to sa im bude páčiť" im, tým zvráteným bastardom čo sa ukájajú na bojoch iných namiesto toho aby bojovali sami. Nechali ma sa obliecť a odvliekli ma k výťahu. Pri dlhej ceste výťahom rozmýšľal aké to tam dole bude, ale nikdy by ho nenapadlo do čoho dobrovoľne vstúpil.