Vzhľad:
Pôvod: Ázia
Odroda: Japonská
Druh: okrasná burina
Cena: Nie je na predaj
Ak by bola rastlina, tak by pri nej asi boli uvedené tieto informácie. Určite ako prvé nazaujme svojim vzrastom či postavou modelky, ktorú nemá. Je drobná, čo je výhoda pri úteku, keďže sa môže všelikde schúliť a skryť, taktiež vďaka drobnému vzrastu je celkom mrštná. Čo sa týka ženských kriviek- Škoda reči. Menej výrazné boky naozaj nestoja za spomenutie, no pevný zadok možno aj áno a čo prsia? No... Sú také akurát do ruky, tipujem. Ale ktovie, naozaj je to škoda energie na reč.
Čím teda zaujme ako prvé? Na druhom mieste určite stojí pôvod, teda ázijské črty, no prvé miesto získali určite pery. Úzke pery rúžovkastej farby, na ktorých hraje úsmev vyjadrujúci a všetko. Neodporuje si to náhodou? Odporuje, ale ozaj je to tak. Ona sa tým úsmevom mačky Škľabky nesnaží vyjadriť nič, no okolie v tom vidí veľa. Veľa pocitov, pretože ona je predsa ten citlivý človek, no nie?
Tváričku ešte zdobí drobný noštek a šikmé, ako to s obľubov nazývajú ľudia, oči bledohnedej farby. Nie, nie sú to šošovky, ale vlastne to ani nie sú tak úplne jej oči, no to nie je podstatné. Naštastie jej príroda nadelila dlhé a husté mihalnice, ktoré o niečo viac zväčšujú tieto očká.
Či sa maluje? Nie, vsádza na svoju prirodzenú krásu! Kecy, len jej príde zbytočné utrácať body na šminky. Nah, bleh. Ktorý hlupák to vôbec robí? Ah, vlastne.. Veď ona si občas kupuje peroxid a farby na vlasy. Dobre, možno trochu dbá o svoj vzhľad, ale to pretože nemá rada prirodzenú farby svojich vlasov, neznáša ich.
Nie príliš husté vlasy vlnitej formy, ktorá bola nadobudnutá zásahom chemikálii a kaderníčky, sú rúžovej farby ako cukrová vata a nakrátko zastrihnuté kúsok nad pleciami. Krátke vlasy sa jej zdajú oveľa jednoduchšie na údržbu a celkovo v boji je to s nimi ľahšie.
A čo oblečenie? Nedbá. Oblečie si to, čo jej čas a nálada dovolí. Väčšinou je to niečo voľné, no neštíti sa ani kombinézam, ktoré sú ako druhá koža.
Ako posledné by asi bolo užitočné uviesť takzvané modifikácie tela. Žiadnu nemá. Má len "drobné" farebné tetovanie na zápästí s nápisom "We are all MAD here..". Taktiež má na tele značky po mamkiných obľúbených cigaretách a niekoľko škrabancov, ktoré si spôsobila sama.
Drobný krpec s rúžovou hlavou, čo pripomína mačku Škľabku. To je ona, číslo 119.
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
Povaha:
"Je jedno ako človek vyzerá a síce sa hovorí, že prvý dojem je ten najdôležitejší, no nie tu, nie Dole. Nie medzi pomätencami, čo majú viac tvári a všetky toľko odlišné."
Toto jej povedala žena, ktorú poverili jej zoznámením s prostredím. Tá už tu nie je, ale dievča, čo sa kedysi volalo Inori áno a pamätá si tie slová. To dievča tým slovám verí, lebo ju už veľakrát zradilo veriť prvému dojmu. Nie, neverí ľuďom, alebo skôr monštrám, vo svojom okolí. Nikomu, ani hajzel pavúčikovi, čo si nenápadne tvorí svoju pavučinu v rohu izby na strope. Netreba, nepotrebuje to. Síce nie je dôverčivý človiečik, ale pôsobí tak.
Ona nedôveruje a vy by ste nemali veriť jej. Je to majster lží, ktorý sa neštíti zrady, no skrýva sa v tieni, za svetlom milej osoby.
Energické, veselé a naivné dievča, alebo skôr žena, no zvhľadom k jej detinskosti ťažko povedať. Naozaj sa nechová na svoj vek a prečo by aj mala? Činy, čo nedávajú zmysel; slová, ktoré nepatria k aktuálnej téme rozhovoru; nezmyselné argumenty v hádke- To je jej, jej pečiatka osobnosti.
Ten čas, čo je už Dole ju celkom veľa naučil, no hlavne ju vymazal, zničil celé jej vnútro a jediné, čo si dokázala udržať bola povaha, ktorú premieta na povrchu, je prázdna. Nie, že by predtým nebola Nikto, ale čo to v nej bolo. Celé jej telo, škrupinka slabej ľudskej bytosti, je vlastne plátno, na ktorom sa premieta starý film, to aká bola. Preto sa vlastne často ľudia domnievajú, že ju "život", ak sa to tak dá nazvať, tu Dole nezmenil, že je silná- povahovo, samozrejme. Opak je však pravdou, ako inak.
Je to slaboch, nikto, sráč, čo sa stále usmieva a snaží sa šíriť okolo seba dobro. Hlupák, ktorý sa sám seba snaží presvedčiť o tom, že je dobrý človek, ale čo vôbec znamená byť dobrý? Dobre, toto je možno prehnané, keďže nešíri okolo seba dobro, aspoň nie vždy. Ale je to usmievavý človiečik, čo rád nadväzuje nové známosti v tejto diere, kde nikomu neverí. To, že je priateľská a prívetivá však neznamená, že sa chce kamarádičkovať- pri kamarátsve je potrebná dôvera, no nie? Ona netuší, čo je to tá dôvera. Zakopala význam slova "dôvera" a "nádej".
Pravdupovediac, jej povaha a to ako sa správa má od seba veľmi ďaleko. Málokto to spozná na prvý pohľad, ak nie je pozorovateľ ako ona. Reč tela, každý pohyb tváre a mihnutie pocitu v očiach- Jej očiam to neujde, ak ju nejaká tá osoba zaujme. Nie, nie je to stalker, žiadne strachy.
Vlastne nie ani veľmi nebezpečná mimo arény. Ako to? Prečo by nemala byť nebezpečná? Veď je tu Dole! Pretože nevidí zmysel v ubližovaní druhým. Istý čas ju to bavilo a aj teraz si občas dopraje hudbu bolestného kriku, ale číslo 119 je skôr masochista ako ju označujú ostatní.
Ale celkovo ide o niečo iné. Síce rada rozširuje svoje známosti, ale nie pretože si ich chce namotať či zneužiť. Vie to, vie ako manipulovať, ale radšej je tou spútanou.
"Everybody's looking for something
Some of them want to use you
Some of them want to get used by you."
Ona je jedna z tých, čo chcú byť zneužitý. Prečo? Lebo vtedy sa cíti byť živá, vtedy sa cíti ako niekto, ako bezcenná existencia, ktorú niekto potrebuje. Možno práve preto si ju skupina tak drží, pretože on je ten človiečik, na ktorom sa môžu odreagovať, ktorý vie, čo chcú a ak nie, tak jej stačí len povedať. Samozrejme, občas sa stáva, že si chce presadiť svoje, ale to každý, no nie?
Napríklad v aréne, kde musí presadiť svoje víťazstvo. Občas naschvál prehrá, ale rada predvádza show, aby sa tí boháči cítli dobre, pretože vtedy sa cíti ako niekto, kto koná pre druhých, niekto nesebestredný.
Nevidí zmysel v ubližovaní, to nie, ale to z nej nerobí nemožného krypľa. Boj zblízka jej málokedy vyhovuje, keďže je zameraná skôr na vrhacie nože či luk, ale nedá sa povedať, že s dýkou by to nevedela. A čo nejaké bojové umenie? Nie, nie. Len to, čo vypotí jej myseľ.
Ťažko opísať všetko, napriek tomu, že nemá veľa tvári, no vnútro je neprebádané- Nie je tam nič, čo by stálo sa skúmanie, len Nikto, myšlienky, no už bez pocitov. Snaží sa však tváriť ako niekto, kto cíti a úspešne! Zatiaľ, čo plameň vnútri už vyhasína a zmenšuje sa, ten vonkajší stále horí a kazeta v prehrávači naďalej premieta toho priateľského, veselého a otravného provokatéra na povrch.
Snaží sa prejavovať aké také nálady, správať sa ako nechaldnokrvný človek a ide jej to. Niekedy o tom dokonca presvedčí aj seba, ale potom sa len uvedomí.
Ťažko povedať čo jej prebieha hlavou, no ak sa človek spýta, tak odpovie- niekedy pravdu, niekedy lož. Dala by sa prirovnať k mačke Škľabke z krajiny Zázrakov. Je zaujímavá, no zvláštná, hlavne na prvý dojem, no to je jedno. Nemá veľa masiek, no nie je ich ani málo. Všetky však nesú jednú spoločnú vec- Vždy, alebo skôr často, sa snažia spraviť dobrý prvý dojem na nováčikov, ktorý nevedia o jeho zbytočnosti.
Je to umelec, ktorého názory by rozosmiali kde koho. Herečka, ktoré sa vie perfektne vžiť do svojej role. Ale hlavne je nikto, ktorý si vie veľmi rýchlo tvoriť masky a neštíti sa zrady.
Je všelijaká ako každý tu Dole. Ale zo všetkých asi najpríjemnejšia spoločnosť pre nováčikov. Asi....
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
"Je jedno ako človek vyzerá a síce sa hovorí, že prvý dojem je ten najdôležitejší, no nie tu, nie Dole. Nie medzi pomätencami, čo majú viac tvári a všetky toľko odlišné."
Toto jej povedala žena, ktorú poverili jej zoznámením s prostredím. Tá už tu nie je, ale dievča, čo sa kedysi volalo Inori áno a pamätá si tie slová. To dievča tým slovám verí, lebo ju už veľakrát zradilo veriť prvému dojmu. Nie, neverí ľuďom, alebo skôr monštrám, vo svojom okolí. Nikomu, ani hajzel pavúčikovi, čo si nenápadne tvorí svoju pavučinu v rohu izby na strope. Netreba, nepotrebuje to. Síce nie je dôverčivý človiečik, ale pôsobí tak.
Ona nedôveruje a vy by ste nemali veriť jej. Je to majster lží, ktorý sa neštíti zrady, no skrýva sa v tieni, za svetlom milej osoby.
Energické, veselé a naivné dievča, alebo skôr žena, no zvhľadom k jej detinskosti ťažko povedať. Naozaj sa nechová na svoj vek a prečo by aj mala? Činy, čo nedávajú zmysel; slová, ktoré nepatria k aktuálnej téme rozhovoru; nezmyselné argumenty v hádke- To je jej, jej pečiatka osobnosti.
Ten čas, čo je už Dole ju celkom veľa naučil, no hlavne ju vymazal, zničil celé jej vnútro a jediné, čo si dokázala udržať bola povaha, ktorú premieta na povrchu, je prázdna. Nie, že by predtým nebola Nikto, ale čo to v nej bolo. Celé jej telo, škrupinka slabej ľudskej bytosti, je vlastne plátno, na ktorom sa premieta starý film, to aká bola. Preto sa vlastne často ľudia domnievajú, že ju "život", ak sa to tak dá nazvať, tu Dole nezmenil, že je silná- povahovo, samozrejme. Opak je však pravdou, ako inak.
Je to slaboch, nikto, sráč, čo sa stále usmieva a snaží sa šíriť okolo seba dobro. Hlupák, ktorý sa sám seba snaží presvedčiť o tom, že je dobrý človek, ale čo vôbec znamená byť dobrý? Dobre, toto je možno prehnané, keďže nešíri okolo seba dobro, aspoň nie vždy. Ale je to usmievavý človiečik, čo rád nadväzuje nové známosti v tejto diere, kde nikomu neverí. To, že je priateľská a prívetivá však neznamená, že sa chce kamarádičkovať- pri kamarátsve je potrebná dôvera, no nie? Ona netuší, čo je to tá dôvera. Zakopala význam slova "dôvera" a "nádej".
Pravdupovediac, jej povaha a to ako sa správa má od seba veľmi ďaleko. Málokto to spozná na prvý pohľad, ak nie je pozorovateľ ako ona. Reč tela, každý pohyb tváre a mihnutie pocitu v očiach- Jej očiam to neujde, ak ju nejaká tá osoba zaujme. Nie, nie je to stalker, žiadne strachy.
Vlastne nie ani veľmi nebezpečná mimo arény. Ako to? Prečo by nemala byť nebezpečná? Veď je tu Dole! Pretože nevidí zmysel v ubližovaní druhým. Istý čas ju to bavilo a aj teraz si občas dopraje hudbu bolestného kriku, ale číslo 119 je skôr masochista ako ju označujú ostatní.
Ale celkovo ide o niečo iné. Síce rada rozširuje svoje známosti, ale nie pretože si ich chce namotať či zneužiť. Vie to, vie ako manipulovať, ale radšej je tou spútanou.
"Everybody's looking for something
Some of them want to use you
Some of them want to get used by you."
Ona je jedna z tých, čo chcú byť zneužitý. Prečo? Lebo vtedy sa cíti byť živá, vtedy sa cíti ako niekto, ako bezcenná existencia, ktorú niekto potrebuje. Možno práve preto si ju skupina tak drží, pretože on je ten človiečik, na ktorom sa môžu odreagovať, ktorý vie, čo chcú a ak nie, tak jej stačí len povedať. Samozrejme, občas sa stáva, že si chce presadiť svoje, ale to každý, no nie?
Napríklad v aréne, kde musí presadiť svoje víťazstvo. Občas naschvál prehrá, ale rada predvádza show, aby sa tí boháči cítli dobre, pretože vtedy sa cíti ako niekto, kto koná pre druhých, niekto nesebestredný.
Nevidí zmysel v ubližovaní, to nie, ale to z nej nerobí nemožného krypľa. Boj zblízka jej málokedy vyhovuje, keďže je zameraná skôr na vrhacie nože či luk, ale nedá sa povedať, že s dýkou by to nevedela. A čo nejaké bojové umenie? Nie, nie. Len to, čo vypotí jej myseľ.
Ťažko opísať všetko, napriek tomu, že nemá veľa tvári, no vnútro je neprebádané- Nie je tam nič, čo by stálo sa skúmanie, len Nikto, myšlienky, no už bez pocitov. Snaží sa však tváriť ako niekto, kto cíti a úspešne! Zatiaľ, čo plameň vnútri už vyhasína a zmenšuje sa, ten vonkajší stále horí a kazeta v prehrávači naďalej premieta toho priateľského, veselého a otravného provokatéra na povrch.
Snaží sa prejavovať aké také nálady, správať sa ako nechaldnokrvný človek a ide jej to. Niekedy o tom dokonca presvedčí aj seba, ale potom sa len uvedomí.
Ťažko povedať čo jej prebieha hlavou, no ak sa človek spýta, tak odpovie- niekedy pravdu, niekedy lož. Dala by sa prirovnať k mačke Škľabke z krajiny Zázrakov. Je zaujímavá, no zvláštná, hlavne na prvý dojem, no to je jedno. Nemá veľa masiek, no nie je ich ani málo. Všetky však nesú jednú spoločnú vec- Vždy, alebo skôr často, sa snažia spraviť dobrý prvý dojem na nováčikov, ktorý nevedia o jeho zbytočnosti.
Je to umelec, ktorého názory by rozosmiali kde koho. Herečka, ktoré sa vie perfektne vžiť do svojej role. Ale hlavne je nikto, ktorý si vie veľmi rýchlo tvoriť masky a neštíti sa zrady.
Je všelijaká ako každý tu Dole. Ale zo všetkých asi najpríjemnejšia spoločnosť pre nováčikov. Asi....
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
História:
Kde sa voda sypala a piesok lial, počkať! Nie, nie, toto je zlý začiatok, toto nie je rozprávka, aj keď jej život k tomu ďaleko nemal.
Nebola nechcené ani neplánované dieťa, práve naopak! Dieťa známej módnej návrharky a bohatého Francúza.
Dievča pobralo najmä ázijske črty po mame a nebyť svetlých vlasov po otcovi, tak by aj málokto veril, že je to miešanka. Ale bolo to tak. Treba podrobný opis stretnutia týchto dvoch ľudí, čo jej v génoch predali pekný vzhľad?
Tak teda-
Bolo pekné ráno. Slnečné lúče oblizovali pokožky chodcov na ruškej ulici mesta lásky, Paríž. V dave vynikala jedna postava, pekná aziatku v kostýmčeku náhliaca sa odovzdať portfólio a v tom bum!
Počkať, počkať.. To je hlúposť. Nie, nie je to potrebné. Tak pokračujme..
Jej život nebol vôbec ťažký a keď sa začala batoliť, tak otecko umrel. Bola to nehoda, obyčajná nehoda, pri ktorej spadlo lietadlo aj s ním.
Tuto štastný život rozmaznaného decka skončil, aspoň podľa očí okolia, ale pravdou bol opak. Jej matka obvinila otca za to, že ju opustil, že ju nechal samú. Nechal ju to napriek všetkým sľubom! Plakala a všetci v okolí s ňou, aby bola spokojná, no netrvalo dlho a upokojila sa. Prečo? Lebo to vyzeralo tak, že jej dcérka trpí viac, keď vidí smutnú mamičku a ktovie, možno to tak ozaj bolo.
Roky ubiehali a do rodiny sa im votrel nový človek, náhrada za otca i milenca. Vadilo to tomu krpcovi? Ani nie. Lenže ako rástla, tak jej vlásky začali chytať odtieň svetlej hnedej a to si matka všimla hneď. Znovu ju oblial žiaľ a svoju dcéru si znenávidela za to, za čo vlastne nemohla. Pravda, jej matka nebola tak úplne vyrovnaná žena.
Začala ju biť nadávať jej a hasiť o ňu cigarety a podaktorí by povedali, že Inori trpela, ale netrpela. Väčšinou bola ticho, keďže smiech by matku len viac rozzúril, ale z nejakého dôvodu jej to nevadilo. Ba naopak! Páčilo sa jej, tá bolesť ju naplňovala. Nevedela prečo ju matka bila a nezaujímalo ju to. Netrápilo ju ani to, že ju každý ľutoval a nikto jej nepomohol. Nevinila ich, bolo to veselé dieťa, skoro až naivné, ale hlavne ľahostajné.
Jedného dňa sa však ten dôvod dozvedela. Pripomínala matke človeka, ktorého milovala, ktorý ju opustil. Hlavne tú jej farbu vlasov neznášala, keď v tom schytila nožnice a začala malej Inori tie dlhé vlásky strihať. Tá len kričala dobre, že neplakala, keď však padla veta o farbe, tak zmĺkla a utiekla. Niekoľko dní presedela vo svojej izbe a napokon sa rozhodla. Keď z nej konečne vyšla, tak ako prvé kúpila farbu na vlasy a peroxid. Dúfala, že tým zníži matkin smútok, ktorý sa javil skôr ako hnev.
Napriek "týraniu", čo vlastne týranie ani nebolo, tak mala aj iné záujmy ako bolesť. Kreslila, rozvíjala talent umelca, takže väčšia časť jej izby bola pokreslená. Prečo? Z nejakého dôvody nerada kreslila na obyčajný papier, nepáčil sa jej zvuk šuchotu. Najradšej kreslila na kožu, ale nepohrdla ani lesklým papierom. Tak vlastne aj získala drobnú kérku na ruke. Časom sa k tomu pridala aj lukostrelba. Ani nevie ako sa k tomu dostala, ale dostala a to je hlavné. Dokonca jej poličky ozdobilo zopár cien zo súťaží v lukostreľbe spolu s plátnami na stenách, ktoré však nesmeli uzrieť svetlo svetu.
Prečo? Pretože to ona nechcela. Tie obrazy vyjadrovali jej myšlienky, pocity a to nemusel nikto vidieť. Jedného dňa však vošla mama do jej izby. Hnev už prešiel, prefarbenie pomohlo. No áno, jej matka nebola tak úplne normálna.
"Prečo tie tvory nemajú oči?"
"Utiekli by mi."
"Hah? Blázniš? Je to len obraz" zahasí cigaretu o jeden z obrazov.
Takýto malý čin a krátky rozhovor stačil na to, aby sa vrhla na matky. Tie obrazy pre ňu boli drahé a matka tiež. Nechcela ju stratiť! Už nie.. Preto sa rozhodla, že jej vezme oči, aby jej neuletela.
Tento čin však ostal skrytý v rodine a Inori niekoľko dní plakala v izbe. Prečo? Žeby sa cítila vinne? Nie, pretože sa jej to nepodarilo. Počas celého útoku niečo blábolila a tak ju mamka dala k cvokárke, no tam sa zdalo všetko v poriadku.
Jedného dňa sa z jej izby ozval krik- Snažila sa vybrať si svoje oči a síce sa jej to nepodarilo, tak ich dokonale poškodila, takže bola rýchlo prevezená do nemocnice. Ktovie, čo sa stalo. Ona to nevie, no pamätá si, že keď sa prebrala, tak videla a nie svojimi očkami a taktiež videla, že nie je doma ani v nemocnici. Bola v Gotridovej liečebni...
Tá suka! Tá žena, pre ktorú by aj vraždila ju sem dala. No nemohla s tým nič spraviť. Mali ju za blázna kvôli slovám, ktoré dávali zmysel a kvôli činom, ktoré spoločnosť nechcela stratiť. Hneď ako sa prebudila, tak sa zrútila s plačom k zemi a so slovami: "Nie som blázon.. Nie som.. Len som nechcela stratiť seba. Nechcela som zmiznúť, uletieť sebe samej."
Všetko sa to udialo rýchlo v 19tich rokoch jej nudného života až sa dostala Dole. Má za sebou zopár víťazstiev, no viav výhier. Nevadí. Je síce slabšia, ale chránená skupinou, v ktorej je len vďaka jednej veci- Je to také zlatíčko na uvoľňovanie pocitov. Pridala sa ku skupine, ktorá ju chráni a vďaka tomu získala meno. Ponechala si to, čo mala aj hore, ale získala aj iné. Cheshire- presne ako tá mačka z Krajiny zázrakov, ale o tejto prezývke málokto vie. Vedia, že volá Inori, tak sa aj predstavuje, ale nájdu sa aj tí, čo ju poznajú pod menom Cheshire. Väčšina je mŕtva, keďže to boli starší hráči, ale niektorí ešte žijú. Ako ho získala? Možno pre tetovanie, pretože tak vyzerá..ktovie, čo je pravda. Dole je pravda len slovo a dôvera záhuba, všakže? Ale vedzte, že ak viete zaradiť meno "Cheshire" k správnej osobe, tak máte jednorázovú službičku zaručenú, nech už ide o čokoľvek, pretože tú informáciu málokto vie a ešte menej z nich to šíri.
Číslo 119 s menom Inori od Chimér.
Kde sa voda sypala a piesok lial, počkať! Nie, nie, toto je zlý začiatok, toto nie je rozprávka, aj keď jej život k tomu ďaleko nemal.
Nebola nechcené ani neplánované dieťa, práve naopak! Dieťa známej módnej návrharky a bohatého Francúza.
Dievča pobralo najmä ázijske črty po mame a nebyť svetlých vlasov po otcovi, tak by aj málokto veril, že je to miešanka. Ale bolo to tak. Treba podrobný opis stretnutia týchto dvoch ľudí, čo jej v génoch predali pekný vzhľad?
Tak teda-
Bolo pekné ráno. Slnečné lúče oblizovali pokožky chodcov na ruškej ulici mesta lásky, Paríž. V dave vynikala jedna postava, pekná aziatku v kostýmčeku náhliaca sa odovzdať portfólio a v tom bum!
Počkať, počkať.. To je hlúposť. Nie, nie je to potrebné. Tak pokračujme..
Jej život nebol vôbec ťažký a keď sa začala batoliť, tak otecko umrel. Bola to nehoda, obyčajná nehoda, pri ktorej spadlo lietadlo aj s ním.
Tuto štastný život rozmaznaného decka skončil, aspoň podľa očí okolia, ale pravdou bol opak. Jej matka obvinila otca za to, že ju opustil, že ju nechal samú. Nechal ju to napriek všetkým sľubom! Plakala a všetci v okolí s ňou, aby bola spokojná, no netrvalo dlho a upokojila sa. Prečo? Lebo to vyzeralo tak, že jej dcérka trpí viac, keď vidí smutnú mamičku a ktovie, možno to tak ozaj bolo.
Roky ubiehali a do rodiny sa im votrel nový človek, náhrada za otca i milenca. Vadilo to tomu krpcovi? Ani nie. Lenže ako rástla, tak jej vlásky začali chytať odtieň svetlej hnedej a to si matka všimla hneď. Znovu ju oblial žiaľ a svoju dcéru si znenávidela za to, za čo vlastne nemohla. Pravda, jej matka nebola tak úplne vyrovnaná žena.
Začala ju biť nadávať jej a hasiť o ňu cigarety a podaktorí by povedali, že Inori trpela, ale netrpela. Väčšinou bola ticho, keďže smiech by matku len viac rozzúril, ale z nejakého dôvodu jej to nevadilo. Ba naopak! Páčilo sa jej, tá bolesť ju naplňovala. Nevedela prečo ju matka bila a nezaujímalo ju to. Netrápilo ju ani to, že ju každý ľutoval a nikto jej nepomohol. Nevinila ich, bolo to veselé dieťa, skoro až naivné, ale hlavne ľahostajné.
Jedného dňa sa však ten dôvod dozvedela. Pripomínala matke človeka, ktorého milovala, ktorý ju opustil. Hlavne tú jej farbu vlasov neznášala, keď v tom schytila nožnice a začala malej Inori tie dlhé vlásky strihať. Tá len kričala dobre, že neplakala, keď však padla veta o farbe, tak zmĺkla a utiekla. Niekoľko dní presedela vo svojej izbe a napokon sa rozhodla. Keď z nej konečne vyšla, tak ako prvé kúpila farbu na vlasy a peroxid. Dúfala, že tým zníži matkin smútok, ktorý sa javil skôr ako hnev.
Napriek "týraniu", čo vlastne týranie ani nebolo, tak mala aj iné záujmy ako bolesť. Kreslila, rozvíjala talent umelca, takže väčšia časť jej izby bola pokreslená. Prečo? Z nejakého dôvody nerada kreslila na obyčajný papier, nepáčil sa jej zvuk šuchotu. Najradšej kreslila na kožu, ale nepohrdla ani lesklým papierom. Tak vlastne aj získala drobnú kérku na ruke. Časom sa k tomu pridala aj lukostrelba. Ani nevie ako sa k tomu dostala, ale dostala a to je hlavné. Dokonca jej poličky ozdobilo zopár cien zo súťaží v lukostreľbe spolu s plátnami na stenách, ktoré však nesmeli uzrieť svetlo svetu.
Prečo? Pretože to ona nechcela. Tie obrazy vyjadrovali jej myšlienky, pocity a to nemusel nikto vidieť. Jedného dňa však vošla mama do jej izby. Hnev už prešiel, prefarbenie pomohlo. No áno, jej matka nebola tak úplne normálna.
"Prečo tie tvory nemajú oči?"
"Utiekli by mi."
"Hah? Blázniš? Je to len obraz" zahasí cigaretu o jeden z obrazov.
Takýto malý čin a krátky rozhovor stačil na to, aby sa vrhla na matky. Tie obrazy pre ňu boli drahé a matka tiež. Nechcela ju stratiť! Už nie.. Preto sa rozhodla, že jej vezme oči, aby jej neuletela.
Tento čin však ostal skrytý v rodine a Inori niekoľko dní plakala v izbe. Prečo? Žeby sa cítila vinne? Nie, pretože sa jej to nepodarilo. Počas celého útoku niečo blábolila a tak ju mamka dala k cvokárke, no tam sa zdalo všetko v poriadku.
Jedného dňa sa z jej izby ozval krik- Snažila sa vybrať si svoje oči a síce sa jej to nepodarilo, tak ich dokonale poškodila, takže bola rýchlo prevezená do nemocnice. Ktovie, čo sa stalo. Ona to nevie, no pamätá si, že keď sa prebrala, tak videla a nie svojimi očkami a taktiež videla, že nie je doma ani v nemocnici. Bola v Gotridovej liečebni...
Tá suka! Tá žena, pre ktorú by aj vraždila ju sem dala. No nemohla s tým nič spraviť. Mali ju za blázna kvôli slovám, ktoré dávali zmysel a kvôli činom, ktoré spoločnosť nechcela stratiť. Hneď ako sa prebudila, tak sa zrútila s plačom k zemi a so slovami: "Nie som blázon.. Nie som.. Len som nechcela stratiť seba. Nechcela som zmiznúť, uletieť sebe samej."
Všetko sa to udialo rýchlo v 19tich rokoch jej nudného života až sa dostala Dole. Má za sebou zopár víťazstiev, no viav výhier. Nevadí. Je síce slabšia, ale chránená skupinou, v ktorej je len vďaka jednej veci- Je to také zlatíčko na uvoľňovanie pocitov. Pridala sa ku skupine, ktorá ju chráni a vďaka tomu získala meno. Ponechala si to, čo mala aj hore, ale získala aj iné. Cheshire- presne ako tá mačka z Krajiny zázrakov, ale o tejto prezývke málokto vie. Vedia, že volá Inori, tak sa aj predstavuje, ale nájdu sa aj tí, čo ju poznajú pod menom Cheshire. Väčšina je mŕtva, keďže to boli starší hráči, ale niektorí ešte žijú. Ako ho získala? Možno pre tetovanie, pretože tak vyzerá..ktovie, čo je pravda. Dole je pravda len slovo a dôvera záhuba, všakže? Ale vedzte, že ak viete zaradiť meno "Cheshire" k správnej osobe, tak máte jednorázovú službičku zaručenú, nech už ide o čokoľvek, pretože tú informáciu málokto vie a ešte menej z nich to šíri.
Číslo 119 s menom Inori od Chimér.