Vzhľad:
Na prvý pohľad zlaté nevinné dievčatko. Na tvári má stále detský výraz. Krásny úsmev na ružovkastých perách. Malý noštek a veľké hnedé oči. No nie sú jej, nosí šošovky. Jej pravé oči sú tmavé, až máte pri jej prenikavom pohľade pocit, že vás zabije už len tým pohľadom. Takto so šošovkami pôsobí milo a to jej len hrá do karát. Okolo bledej tváričky má dlhé slabo hnedé vlasy. Prefarbené. Pôvodná farba je čierna. Mitsu je štíhla, ale za to celkom malá. Meria sotva meter päťdesiat. Oblieka si blúzky, obyčajne tričká, svetríky, proste čo jej príde pod ruku. Hlavne nech je to pekné a vyzerá v tom kawaii. Občas na nej vidieť aj šaty, krátke koktejlky, ale to len málokedy. Na nohách má väčšinou buď lodičky na vysokom podpätku, baleríny alebo niečo podobné.
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
Povaha:
Sociopat, jedným jednoduchým slovom. Mitsu je psychicky chorá osoba. Nenávidí ľudí. Preto, lebo jej vzali rodinu, vzali jej všetko, čo mala. Obviňuje ostatných zo smrti rodičov. Prečo to museli byť zrovna oni? Keď na svete je veľa ďalších ľudí, ktorých by si smrť zaslúžili viac? Tvári sa ako neviniatko, čo jej často aj vychádza. Je nevyspytateľná. Nikdy neviete, ako sa zachová. Správa sa k vám ako kamarátka, ale zapichne vám „kudlu do zad“. Jej chovanie aj povaha teda závisia od toho, či jej zrovna prepne v mozgu, alebo nie. Ako som už spomínala, vie byť milá. Ale aj tak pozor na ňu. Byť vami, neverila by som jej. Nemusí sa vám to vyplatiť. Často je agresívna, niekedy aj bezdôvodne začne na niekoho kričať. Má aj stavy, kedy plače, potom sa smeje, a potom zase plače. Ale snáď najhoršie je, keď ju nahneváte (alebo ani nemusíte) a ona vás chce zabiť. Vtedy je nezastaviteľná. Vraždiaci stroj. Dokáže ísť aj cez mŕtvoly, keby chcela. Na tak malé stvorenie, je to ťažko uveriteľné. Ale stačí chvíľka nepozornosti alebo neopatrnosti, a prehrali ste. Je prefíkaná ako líška. Keď si určí cieľ, proste si za ním ide. Často z úst vypustí klamstvá len preto, aby dosiahla, čo chce. Sama ich však nevolá klamstvami, iba menším „spestrením pravdy.“ Nemá rada svoje meno. Znamená „dieťa svetla“ čo je jej presný opak. Ona je tajomná a zlá, hoci má aj svetlé stránky. No najmä, nikdy neviete ako sa zachová, akú má náladu, pretože tá sa veľmi rýchlo mení. Je schopná zabiť bez výčitiek, bez mihnutia oka.
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
Sociopat, jedným jednoduchým slovom. Mitsu je psychicky chorá osoba. Nenávidí ľudí. Preto, lebo jej vzali rodinu, vzali jej všetko, čo mala. Obviňuje ostatných zo smrti rodičov. Prečo to museli byť zrovna oni? Keď na svete je veľa ďalších ľudí, ktorých by si smrť zaslúžili viac? Tvári sa ako neviniatko, čo jej často aj vychádza. Je nevyspytateľná. Nikdy neviete, ako sa zachová. Správa sa k vám ako kamarátka, ale zapichne vám „kudlu do zad“. Jej chovanie aj povaha teda závisia od toho, či jej zrovna prepne v mozgu, alebo nie. Ako som už spomínala, vie byť milá. Ale aj tak pozor na ňu. Byť vami, neverila by som jej. Nemusí sa vám to vyplatiť. Často je agresívna, niekedy aj bezdôvodne začne na niekoho kričať. Má aj stavy, kedy plače, potom sa smeje, a potom zase plače. Ale snáď najhoršie je, keď ju nahneváte (alebo ani nemusíte) a ona vás chce zabiť. Vtedy je nezastaviteľná. Vraždiaci stroj. Dokáže ísť aj cez mŕtvoly, keby chcela. Na tak malé stvorenie, je to ťažko uveriteľné. Ale stačí chvíľka nepozornosti alebo neopatrnosti, a prehrali ste. Je prefíkaná ako líška. Keď si určí cieľ, proste si za ním ide. Často z úst vypustí klamstvá len preto, aby dosiahla, čo chce. Sama ich však nevolá klamstvami, iba menším „spestrením pravdy.“ Nemá rada svoje meno. Znamená „dieťa svetla“ čo je jej presný opak. Ona je tajomná a zlá, hoci má aj svetlé stránky. No najmä, nikdy neviete ako sa zachová, akú má náladu, pretože tá sa veľmi rýchlo mení. Je schopná zabiť bez výčitiek, bez mihnutia oka.
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
História:
Narodila sa aj vyrastala v Japonsku v bohatej rodine. Od malička mala všetko, čo chcela. Rodičia ju a jej brata rozmaznávali. Keď sa jej páčila nejaká hračka, hneď jej ju kúpili. No nevenovali jej to najpodstatnejšie. Svoj čas. Matka, podnikateľka na veľmi vysokej úrovni, nemala čas jej dokonca prečítať ani príbeh na dobrú noc. Mitsu začala chodiť do školy, kde dosahovala skvelé výsledky. Otec, ktorý bol zas šéf dôležitej spoločnosti v Japonsku, trval na tom, aby navštevovala rôzne vzdelávacie kurzy. Chceli z nej vychovať múdre dievča s vysokou školou, ktoré by potom po otcovi zdedilo firmu a.. nie, toto nechcela. To hranie sa na dobrú študentku ju po čase prestalo baviť. Vo svojej triede bola považovaná za šprtku, čo sa časom zmenilo. Chcela byť sama sebou a nevenovať svoj život len vzdelaniu a práci. Nechcela skončiť ako jej rodičia. Pracujúci od rána do noci. Začala sa stýkať s kamarátmi, chodiť po kluboch, baviť sa. Rodičia z nej boli nešťastní, no ona si ich nevšímala. Tak, ako to robili oni celé jej detstvo. A keď ju to začalo trápiť, nevedela to zniesť, chcela sa ospravedlniť za všetko. Vtedy už bolo neskoro. Jej rodičov zabili. Ona už spala, a ráno našla mamu aj otca mŕtvych. Nevedela, kto to bol, kto ich zabil. Bol to ten najhorší pohľad, aký kedy videla. Rozrezané telo, vnútornosti rozhádzané okolo, všade krv. Odpadla a prebrala sa u úplne neznámych ľudí. Prišli za ňou nejakí chlapi v uniformách a oznámili jej, že jej zabili rodičov a že odteraz je jej domov v detskom domove. Dlho bola duchom neprítomná, sedela, objímala si rukami kolená pri hrudi s pohľadom upretým pred seba. Nikoho nepočúvala, nejedla, nepila. Na tretí deň strávený v detskom domove sa jej vybavili spomienky na rodičov, ich kúsky pohádzané po izbe. Nič iné nevidela, na nič iné nemyslela. A v hlave, v ktorej pre nič iné nebolo miesto, sa jej zrodil nápad. Keď mohli zomrieť najmilovanejšie osoby v jej živote, prečo nie obyčajní ľudia, ktorí pre ňu nič neznamenajú? Iba ju tu väznia, proti jej vôli. Pri večeri, na ktorú šla prvý krát (čo všetky vychovávateľky veľmi prekvapilo) predviedla skvelú šou. Zobrala z kuchyne nôž, ten najväčší, aký našla. Keď sa vrátila k stolu, s tým nožíkom za chrbtom, poslušne dojedla to odporné jedlo, ktoré dostali, a zovrela rukoväť pevnejšie. Vytiahla ho, namierila na spolusediaceho pri stole a sekla. Zavrela oči, počula len krik. A keď ich otvorila, videla všetko zaplavené krvou, v očiach mala červeň, všetko bolo červené. Všade boli kúsky tiel jej rodičov. A pred ňou stála osoba, ktorá jej spôsobila toto peklo. Vrah jej matky a otca. Nevedela sa nadýchnuť, pulzoval v nej hnev. Osoba pred ňou sa na ňu usmievala takým úsmevom, aký v živote nevidela. Rozbehla sa proti tomu prízraku, kričala z plného hrdla, zároveň plakala. Prečo sa to muselo stať?! Keď už bola len pár centimetrov pred ním, zrazu zmizol. Všetko zmizlo. Načo bude žiť, keď už nikoho a nič nemá? Obrátila nôž proti sebe. Niekto jej chytil ruky. Cítila ostrú bolesť v hlave. A potom už nič nevnímala.
Prebrala sa zas inde. Všetko bolo tentoraz biele. Je v nebi? Pomyslela si. No cez dvere niekto vstúpil, tiež v bielom. A prihováral sa jej. Nevnímala. Hovoril jej meno, hovoril, že všetko je v poriadku a je v bezpečí. Že sa nemá čoho báť. Neodpovedala. Len stále upierala prázdny pohľad pred seba. Neznámy odišiel. A ona si začínala uvedomovať, kde je. Nie je to nebo, bohužiaľ, nie. Je to psychiatrická liečebňa. Nevnímala čas, tak nevedela kedy, ale prišli po ňu muži v bielom, tentoraz boli štyria. Prihovárali sa jej, jeden jej chytil ruku a stisol ju, pričom jej opakoval, že sa nemá čoho báť. Postavili ju a odviedli niekam preč. Pripútali ju k nejakému kreslu, striedali sa okolo nej desiatky doktorov. Hovorili o nej, ako keby bola nejaké monštrum. Že im vychovávateľky v decáku hovorili o jej záchvate. Zabila jedno dieťa, poranila vychovávateľky, ktoré sa ju snažili ukľudniť. Mala neskutočný strach, no viac v nej stále prebývali pocity hnevu. A bola zmätená. Nevnímala ani to, čo jej doktori robia. Už jej nehovorili nič, neuisťovali ju, že je v bezpečí. Cítila len dobre známy hnev, a bolesť. Niečo jej pichali, pozerali jej do očí s divným prístrojom. Nepáčilo sa jej to, no nemohla nič robiť. Chcela plakať, no nemohla. Cítila sa ako roztrieštená na milión kúskov. Ako nič. Bola prázdna. Takto to pokračovalo niekoľko dní, týždňov, mesiacov. Už si zvykla, bolesť pri testoch a terapiách, pri ktorých ich formou fyzickej bolesti nútili zabudnúť na tú psychickú, už ani nevnímala. Nenávidela to tam. No spoznala jednu osobu, ktorá sa medzičasom stala jej sestrou, ktorú nikdy nemala. Kaiya. Snáď jediná osoba v tom pekle, s ktorou si rozumela. Tiež stratila milovanú osobu a zanechalo to v nej hlboké následky. A potom, keď sa Kaiya záhadne stratila, už opäť nemala nikoho. Jej stav sa ešte zhoršil a keď zabila doktora, či kto bol ten hajzel, čo sa tam o ňu "staral" tak ju poslali DOLE.
Narodila sa aj vyrastala v Japonsku v bohatej rodine. Od malička mala všetko, čo chcela. Rodičia ju a jej brata rozmaznávali. Keď sa jej páčila nejaká hračka, hneď jej ju kúpili. No nevenovali jej to najpodstatnejšie. Svoj čas. Matka, podnikateľka na veľmi vysokej úrovni, nemala čas jej dokonca prečítať ani príbeh na dobrú noc. Mitsu začala chodiť do školy, kde dosahovala skvelé výsledky. Otec, ktorý bol zas šéf dôležitej spoločnosti v Japonsku, trval na tom, aby navštevovala rôzne vzdelávacie kurzy. Chceli z nej vychovať múdre dievča s vysokou školou, ktoré by potom po otcovi zdedilo firmu a.. nie, toto nechcela. To hranie sa na dobrú študentku ju po čase prestalo baviť. Vo svojej triede bola považovaná za šprtku, čo sa časom zmenilo. Chcela byť sama sebou a nevenovať svoj život len vzdelaniu a práci. Nechcela skončiť ako jej rodičia. Pracujúci od rána do noci. Začala sa stýkať s kamarátmi, chodiť po kluboch, baviť sa. Rodičia z nej boli nešťastní, no ona si ich nevšímala. Tak, ako to robili oni celé jej detstvo. A keď ju to začalo trápiť, nevedela to zniesť, chcela sa ospravedlniť za všetko. Vtedy už bolo neskoro. Jej rodičov zabili. Ona už spala, a ráno našla mamu aj otca mŕtvych. Nevedela, kto to bol, kto ich zabil. Bol to ten najhorší pohľad, aký kedy videla. Rozrezané telo, vnútornosti rozhádzané okolo, všade krv. Odpadla a prebrala sa u úplne neznámych ľudí. Prišli za ňou nejakí chlapi v uniformách a oznámili jej, že jej zabili rodičov a že odteraz je jej domov v detskom domove. Dlho bola duchom neprítomná, sedela, objímala si rukami kolená pri hrudi s pohľadom upretým pred seba. Nikoho nepočúvala, nejedla, nepila. Na tretí deň strávený v detskom domove sa jej vybavili spomienky na rodičov, ich kúsky pohádzané po izbe. Nič iné nevidela, na nič iné nemyslela. A v hlave, v ktorej pre nič iné nebolo miesto, sa jej zrodil nápad. Keď mohli zomrieť najmilovanejšie osoby v jej živote, prečo nie obyčajní ľudia, ktorí pre ňu nič neznamenajú? Iba ju tu väznia, proti jej vôli. Pri večeri, na ktorú šla prvý krát (čo všetky vychovávateľky veľmi prekvapilo) predviedla skvelú šou. Zobrala z kuchyne nôž, ten najväčší, aký našla. Keď sa vrátila k stolu, s tým nožíkom za chrbtom, poslušne dojedla to odporné jedlo, ktoré dostali, a zovrela rukoväť pevnejšie. Vytiahla ho, namierila na spolusediaceho pri stole a sekla. Zavrela oči, počula len krik. A keď ich otvorila, videla všetko zaplavené krvou, v očiach mala červeň, všetko bolo červené. Všade boli kúsky tiel jej rodičov. A pred ňou stála osoba, ktorá jej spôsobila toto peklo. Vrah jej matky a otca. Nevedela sa nadýchnuť, pulzoval v nej hnev. Osoba pred ňou sa na ňu usmievala takým úsmevom, aký v živote nevidela. Rozbehla sa proti tomu prízraku, kričala z plného hrdla, zároveň plakala. Prečo sa to muselo stať?! Keď už bola len pár centimetrov pred ním, zrazu zmizol. Všetko zmizlo. Načo bude žiť, keď už nikoho a nič nemá? Obrátila nôž proti sebe. Niekto jej chytil ruky. Cítila ostrú bolesť v hlave. A potom už nič nevnímala.
Prebrala sa zas inde. Všetko bolo tentoraz biele. Je v nebi? Pomyslela si. No cez dvere niekto vstúpil, tiež v bielom. A prihováral sa jej. Nevnímala. Hovoril jej meno, hovoril, že všetko je v poriadku a je v bezpečí. Že sa nemá čoho báť. Neodpovedala. Len stále upierala prázdny pohľad pred seba. Neznámy odišiel. A ona si začínala uvedomovať, kde je. Nie je to nebo, bohužiaľ, nie. Je to psychiatrická liečebňa. Nevnímala čas, tak nevedela kedy, ale prišli po ňu muži v bielom, tentoraz boli štyria. Prihovárali sa jej, jeden jej chytil ruku a stisol ju, pričom jej opakoval, že sa nemá čoho báť. Postavili ju a odviedli niekam preč. Pripútali ju k nejakému kreslu, striedali sa okolo nej desiatky doktorov. Hovorili o nej, ako keby bola nejaké monštrum. Že im vychovávateľky v decáku hovorili o jej záchvate. Zabila jedno dieťa, poranila vychovávateľky, ktoré sa ju snažili ukľudniť. Mala neskutočný strach, no viac v nej stále prebývali pocity hnevu. A bola zmätená. Nevnímala ani to, čo jej doktori robia. Už jej nehovorili nič, neuisťovali ju, že je v bezpečí. Cítila len dobre známy hnev, a bolesť. Niečo jej pichali, pozerali jej do očí s divným prístrojom. Nepáčilo sa jej to, no nemohla nič robiť. Chcela plakať, no nemohla. Cítila sa ako roztrieštená na milión kúskov. Ako nič. Bola prázdna. Takto to pokračovalo niekoľko dní, týždňov, mesiacov. Už si zvykla, bolesť pri testoch a terapiách, pri ktorých ich formou fyzickej bolesti nútili zabudnúť na tú psychickú, už ani nevnímala. Nenávidela to tam. No spoznala jednu osobu, ktorá sa medzičasom stala jej sestrou, ktorú nikdy nemala. Kaiya. Snáď jediná osoba v tom pekle, s ktorou si rozumela. Tiež stratila milovanú osobu a zanechalo to v nej hlboké následky. A potom, keď sa Kaiya záhadne stratila, už opäť nemala nikoho. Jej stav sa ešte zhoršil a keď zabila doktora, či kto bol ten hajzel, čo sa tam o ňu "staral" tak ju poslali DOLE.