Vzhľad:
Danniellov vzhľad vás zaujme hneď na prvý pohľad. v dave sa ho skutočne nedá prehliadnuť a nie je to len kvôli jeho výške, aj keď aj tá stojí za zmienku, keďže meria cez dva metre. No jeho charakteristickou črtou sú tetovania, ktoré pokrývajú celé jeho telo, ako druhá koža. Na tvári má vytetovanú lebku, na hlave má vytetované vyobrazenie mozgu. Celé jeho telo vlastne pokrývajú obrazy znázorňujúce odhalené kosti alebo svalové tkanivo, no aj rôzne obrázky, ktoré s ľudským telom nemajú nič spoločné. V strede hrude, medzi prsiami má vytetované veľké logo bioharazdu, ktorý je jeho najoblúbenejšie tetovanie. Na prstoch má vytetované písmená, ktoré spolu tvoria slová "DEAD" a na druhej ruke "EVIL". Má piercing v oblasti koreňa nosa a septum. Jeho črty tváre nie sú ničím výnimočné, občas sa dokonca zdá, že jeho tetovania úplne menia jeho črty. Niekedy ho môžete vidieť aj bez jeho tetovaní, občas si ich zvykne zakryť krycím make-upom a zahrať sa na inú osobu. So zakrytými tetovaniami by ste ho pravdepodobne ani nespoznali. Často ho môžete vidieť s cigaretou v ústach, čo je jeden z jeho ďalších charakteristických znakov. Z farieb obľubuje najmä čiernu, bielu a sivú, iné farby by ste v jeho šatníku nenašli, pokiaľ nejde o nejaký konkrétny kostým. Väčšinou chodí oblečený elegantne, v bielej košeli a obleku, ako pravý džentlmen, pokial si samozrejme situácia nevyžaduje nejaký iný odev. Má rad kostými, najradšej zo všetkého uniformy, preto ho občas môžete vidieť aj v niečom farebnom. Danniellové oči sú machovozelené a väčšinu času môžete mať pocit, že na vás pozerajú zvrchu, pohŕdavo a chladne. Vlastne, taký pocit môžete mať z Danniella celkovo. Jeho hlava je vždy oholená, aby vynikli jeho tetovania, no farba jeho vlasov je blond.
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
Povaha:
Danniellová povaha sa dá opísať jedným slovom: Umelec. Umenie je pre neho všetko, všetko čo robí je z dôvodu že chce vytvoriť nejaké vlastné umelecké dielo, alebo obdivu dielo niekoho iného. Za umenie pokľadá rôzne veci, od malieb až po mŕtve telá. Celý jeho život je zasvetený umenia, čo už môžete vidieť podľa jeho vzhladu. Je presvedčený, že umelec sa stáva Bohom, preto sám seba považuje za niečo viac, než sú obyčajný ľudia. Takmer na všetko sa pozerá z vrchu, je mu jedno kto ste, aké je vaše postavenie alebo finančná situácia, pokiaľ vás nepokladá za umelca, alebo za umenie, nezaslúžite si jeho rešpekt. Keď nájde niečo, čo ho skutočne zaujmne, je tým ako posadnutý, až dokedy ho tá vec alebo osoba neprestane baviť. Častokrát sa javí ako záhadný človek, dokáže stráviť v tichu aj týždne, nikdy neviete odkiaľ sa zjaví, ani prečo práve je na mieste, kde by rozhodne nemal byť. Na prvý pohľad sa javí ako trochu namyslený a arogantný, no ľudia, ktorý majú to "šťastie" ho spoznať, vám povedia, že Danniell je omnoho horší. Ako každý človek, aj on má svoju temnú stránku, problém je, že jeho temná stránka je omnoho temnejšia ako by mala byť. Temnejšia a agresívnejšia. Skrýva sa v ňom hlboká nenávisť a hnev, chuť ubližovať ľuďom, fyzicky a psychicky ich mučiť. Keď niekto urazí jeho, alebo jeho umenie, je to posledná vec, ktorú ten človek spravil. Má rád, keď má kontrolu nad vecami, často pracuje systematicky, no sú tu aj chvíle, keď stratí kontrolu a koná impulzívne. Rád hrá rôzne divadelné scénky s ľuďmi, ktorý o tom ani netušia. Sú to scény z rôznych filmov alebo divadelných hier, či dokonca kníh. Hranie považuje za ďalší druh umenia, preto občas urobí hocičo, aby scéna vyšla tak ako má. Nedbá na názory iných, je sebecký a narcistický, navonok šak často hrá slušného džentlmena. Správa sa vyberane, veď bol vychovaný v dobrej rodine, no to len do tej doby, kým sa nenaštve. Potom je nepredvídateľný. Ako sa už skôr povedalo, Danniell si užíva ubližovanie iným ľuďom, rád z nich robí svoje umelecké diela, či už po psychickej stránke, alebo po fyzickej. To ho dostalo do problémov. Nerozumel tomu, prečo ľudia nechápu jeho umenie. Stvoril dokonalosť, ale oni tomu nepochopili. Nevie dosť dobre komunikovať s ľuďmi, už len kvôli jeho pocitu nadradenosti a narcizmu, možno aj kvôli nedostatku empatie a chuté počúvať iných. Je zameraný na seba, je len ON, nikto iný pre neho nie je dôležitý.
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
Danniellová povaha sa dá opísať jedným slovom: Umelec. Umenie je pre neho všetko, všetko čo robí je z dôvodu že chce vytvoriť nejaké vlastné umelecké dielo, alebo obdivu dielo niekoho iného. Za umenie pokľadá rôzne veci, od malieb až po mŕtve telá. Celý jeho život je zasvetený umenia, čo už môžete vidieť podľa jeho vzhladu. Je presvedčený, že umelec sa stáva Bohom, preto sám seba považuje za niečo viac, než sú obyčajný ľudia. Takmer na všetko sa pozerá z vrchu, je mu jedno kto ste, aké je vaše postavenie alebo finančná situácia, pokiaľ vás nepokladá za umelca, alebo za umenie, nezaslúžite si jeho rešpekt. Keď nájde niečo, čo ho skutočne zaujmne, je tým ako posadnutý, až dokedy ho tá vec alebo osoba neprestane baviť. Častokrát sa javí ako záhadný človek, dokáže stráviť v tichu aj týždne, nikdy neviete odkiaľ sa zjaví, ani prečo práve je na mieste, kde by rozhodne nemal byť. Na prvý pohľad sa javí ako trochu namyslený a arogantný, no ľudia, ktorý majú to "šťastie" ho spoznať, vám povedia, že Danniell je omnoho horší. Ako každý človek, aj on má svoju temnú stránku, problém je, že jeho temná stránka je omnoho temnejšia ako by mala byť. Temnejšia a agresívnejšia. Skrýva sa v ňom hlboká nenávisť a hnev, chuť ubližovať ľuďom, fyzicky a psychicky ich mučiť. Keď niekto urazí jeho, alebo jeho umenie, je to posledná vec, ktorú ten človek spravil. Má rád, keď má kontrolu nad vecami, často pracuje systematicky, no sú tu aj chvíle, keď stratí kontrolu a koná impulzívne. Rád hrá rôzne divadelné scénky s ľuďmi, ktorý o tom ani netušia. Sú to scény z rôznych filmov alebo divadelných hier, či dokonca kníh. Hranie považuje za ďalší druh umenia, preto občas urobí hocičo, aby scéna vyšla tak ako má. Nedbá na názory iných, je sebecký a narcistický, navonok šak často hrá slušného džentlmena. Správa sa vyberane, veď bol vychovaný v dobrej rodine, no to len do tej doby, kým sa nenaštve. Potom je nepredvídateľný. Ako sa už skôr povedalo, Danniell si užíva ubližovanie iným ľuďom, rád z nich robí svoje umelecké diela, či už po psychickej stránke, alebo po fyzickej. To ho dostalo do problémov. Nerozumel tomu, prečo ľudia nechápu jeho umenie. Stvoril dokonalosť, ale oni tomu nepochopili. Nevie dosť dobre komunikovať s ľuďmi, už len kvôli jeho pocitu nadradenosti a narcizmu, možno aj kvôli nedostatku empatie a chuté počúvať iných. Je zameraný na seba, je len ON, nikto iný pre neho nie je dôležitý.
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
História:
Danniell sa narodil vo Francúzsku do bohatej aristokratickej rodiny. Jeho rodičia boli bohatí a vznešení, tak ako sa to od nich žiadalo. To isté žiadali aj od svojho syna. Abaddonov otec, Rainier Leroy bol vysoko postavený duchovný, jeho matka, Angélique Leroy bola voľnomyšlienkárska umelkyňa. Jeho rodičia sa často hádali o tom, ktorou cestou ho pošlú, či z neho urobia duchovného, alebo umelca. Danniella to vždy tiahlo k umeniu, no nepáčilo sa mu umenie, ktoré tvorila jeho matka. Jemu sa páčilo temnejšie umenie, umenie skryté v hlbinách ľudskej duše a tela. To že nie je tak úplne v poriadku zistili rodičia už v jeho útlom veku. Scéna: Je teplý letný deň, jeden z tých dní, keď ste radi, že nepatríte medzi "plebs" a máte drahú fungujúcu klimatizáciu ktorá vo vašom dome udržiava príjemný chľad. No to malému Danniellovi nestačilo. Angélique si potichu vzdychla a zakričala na slúžku, či nevie, kde sa práve nachádza jej synček. Slúžka povedala, že je vonku, vrah sa hral s mačkou pri živom plote. Angélique si znovu vzdychla a pokynula slúžke aby šla zavolať, už bol takmer čas na obed. Slúžka sa vrátila so slzami v očiach a malou reznou ranou na členku. Angelíque znepokojene vybehla von, aby našla svojho syna, strach ju nútil do behu a onedlho sa jej svetlé vlasy lepili na spotené čelo. Bála sa o svojho syna, bol predsa jej jediné dieťa. Našla ho pri živom plote, ako sa hrá s mačkou. Problém bol, že mačka bola mŕtva a Danniell jej práve nožom otváral brucho. Jeho tichý smiech zanikal v trúchlivom svete cikád. Keď uprel pohľad na matku, na jeho perách žiaril detský úsmev plný fascinácie. Povedal jej, že tá mačka v sebe skrýva umenie, vraj sa chcel pozrieť na tie farebné veci v jej bruchu. V ten deň Danniell dovŕšil šesť rokov. Ako vyrastal, jeho potreba vidieť krv a orgány sa stále stupňovala. Zabíjanie zvierat a študovanie ich orgánov mu pomáhalo vo vzdelávaní, učil sa ako fungujú orgány, no aj to, ako zviera pred popravou piští a bojuje o svoj život. Bol zvedavý, chcel vedieť, čo by robil človek v klietke. Chcel vidieť ľudské orgány, chcel s nimi pracovať, urobiť z nich umenie. Preto sa aj napriek námietkam rodičov rozhodol študovať medicínu, konkrétne chirurgiu. Bol výborným študentom, nikdy nemal preblém s učivom. Jeho rodičia ho dokonca dali na IQ testy, ktoré ukázali, že má inteligenčný kvocient génia. Problém bol, že jeho nič z toho nezaujímalo, len chcel vidieť šarlátové pramene krvi vytekajúce z ľudského tela, nádherné orgány... Už nebol malý fagan, tentoraz nikto nevedel o jeho zvláštnosti. Matka a otec sa domnievali že to v detstve bola len nejaká fáza, neprikladali tomu veľký význam. Danniellový rovesníci ho obdivovali, bol presne taký bohatý, arogantný a charizmatický, ako si oni vždy priali byť, ale osud im to nikdy nedoprial. Popri štúdiu chirurgie si Danniell privirábal robením rôznych úprav ľudských tiel, Body Modification. Bola to forma umenia a on to robil rád, aj keď hlavne kvôli peniazom. Skutočne si pri tom plnil sen, mohoľ z ľudí robiť svoje umelecké diela, jediné čo mu vadilo bolo to, že to musel robiť podľa ich vkusu, nie podla svojho. Objavil krásu úpravy tela a to poslalo jeho umenie do úplne nového levelu. Zapáčilo sa mu hlavne tetovanie, táto forma umenia bola jeho srdcu najbližšie zo všetkých spôsobov upravovania zovňajšku. Nechal si potetovať hruď a ruky, niektoré tetovania si dokonca urobil sám. Scéna: Zamestnanec nemocnice kontroluje miestnosti nemocnice, či tam nezostal nejaký praktikant. Prejde pár poschodí, skontroluje pacientov, všetko sa zdá byť v poriadku. Toto by mala byť jedna z tichých nocí, tie mal najradšej. Ostáva mu posledné miesto. Prejde k výťahu a stlačí gombík s nápisom: -1. Výťah pomaly klesá a on nervózne prešlapuje. Nejako sa mu tam nechce, z tej časti nemocnice má strach. Čakanie mu nespríjemňuje ani tichá hudba hrajúca vo výťahu, ktorá mu až nápadne pripomína Clubbed To Death. To mu veru nervy neukludňuje. Výťah zastane a on vystúpi do chladného vzduchu pitevne. Zasvieti si baterkou, keďže by tu nemal nikto byť, je zhasnuté a on nemá povolené zažívať. Pitevňa je po tme desivá. Drkocú mu zuby, nie je si istý či od zimi alebo od strach. Začuje zvuk a zastane na mieste. Čo to bolo? Zdalo sa mu to, alebo začul cinknutie kovu o kov? Mohol tu niekto byť alebo to bola len jeho veľká fantázia? Cink. Zvuk sa ozval znovu a on zasmietil smerom, odkiaľ ten zvuk prichádzal. Boli tam dvere do pitevnej sály. Muž zahmatal po paralyzátore a vykročil ku dverám. Bol skutočne vystrašený, mal chuť utiecť so stiahnutým chvostom, no bál sa, že si pri behu naloží do nohavíc. Opatrne pootvoril dvere a uvidel mladého muža v bielej zástere a chirurgických rukavicia, ako sa hrabe vo vnútirnostiach nejakého nebožtíka. Jednu ruku mal v brušnej dutine mŕtveho a v druhom držal oceľovú pílku. Muža takmer trafil šľak, no upokojil sa, keď toho mladíka spoznal. Pustil paralyzátor a prešiel bližšie ku stolu s mŕtvolou. Snažil sa vyhýbať pohľadu na mŕtve telo, pretože mal pocit, že sa povracia. Pozeral priamo na toho mladého muža. Bol to jeden z praktikantov chirurgie. Prečítal si štítok s menom na jeho zástere: Danniell Leroy. Danniel prejavoval obrovský záujem o ľudskú anatómiu a všetci jeho učitelia ho pokladali za dokonalého žiaka. Všetci čakali, že z neho bude dokonalý chirurg. To mohla byť pravda, no on to odmietol. Nechcel ľudí zachraňovať, chcel z nich vytvárať umenie. Preto odišiel zo školy a nechal si potetovať tvár. Nestačilo mu špárať sa v mŕtvolách. Už vedel všetko, čo potreboval. Mal všetky znalosti ľudského tela, ktoré potreboval. Posledná scéna zmenila všetko. Scéna: Z ventilačnej šachty prichádza príjemný vánok a prináša vôňu teplej jesene. Miestnosťou sa ozýva tichý nárek, ktorý však nie je počuť za steny tejto miestnosti. V rohu miestnosti sedí nahá žena s putami na rukách a na nohách. Po tvári jej stekajú slzy, je jej zima a má strach. Bojí sa o svoj život. Ten muž... Bojí sa toho muža. Muž ktorý ju uniesol a zavrel do tejto miestnosti mal tvár smrtky. Ona vedela, že ten muž bude jej smrťou. Už po miliontý krát si skúšala vyslobiť ruky, no bolo to zbytočné, putá boli príliš utiahnuté. Vedela, že dnes umrie, no nedokázala sa s tým zmieriť. Ozvali sa tiché kroky a ona ho uvidela. Stál pred ňou, na sebe mal ublek a naťahoval k nej ruku. Vystrašene sa odtiahla, natlačila sa do kúta, koľko jej to vlastné telo dovolilo. Muž držal niečo v ruke, bol to košík. Vystrašene na neho pozerala. Mal tam nejaké mučiace nástroje? "Och toto? Len som ti doniesol nejaké kvety." Usmial sa muž a natiahol sa k nej. Skôr než stihla reagovať jej niečo pichol a ona stratila vedomie. O piatej ráno na miesto dorazila polícia. Dostali anonymný typ, niekto im povedal, že sa tam deje vražda. Vyrazili dvere a vošli do opustenej fabriky. Prehľadali ju skrz-na-skrz a nakoniec ju objavili. Žila. Orvý dvaja policajti ktorý vošli dnu sa prehli a vyvrátili svoje raňajky, ďalší svoje žalúdky ovládli. Mladá žena bola zavesená na reťaziach presne v strede miestnosti. Reťaze mala na rukách, držali ju vo vzduchu. Jej brušná dutina bola odhalená, koža bola chirurgickými rezmi otvorená a jej okraje boli prepichnuté rybárskymi háčikmi, ktoré boli na oceľových drôtikoch pripevnených na stenách miestnosti, čím držali jej brušnú dutinu poriadne otvorenú. Jej črevá boli vytiahnuté, opatrne, aby nenastalo poškodenie a roztiahnuté na podľahe, vytvárajúce zložitý vzor. Medzi jej ostatnými orgánmi boli zastrčené kvety, kopu kvetov mala aj na mieste, kde boli predtým jej črevá. Na jej lícach boli zaschnuté slzy a ona bola na pokraji smrti. Povedala len jediné slovo: Smrtka. Danniellovi sa darilo vytvárať umenie ešte pár ďalších rokov, nikdy ho to neprestalo baviť, no vždy bol za nové veci. Jedného dňa sa dozvedel o mieste... Down. Ponúkli mu tam prácu, vraj či nechce byť dozorcom, ale on láskavo odmietol. Chcel sa stať pacientom, tým, ktorý bojuje. Preto tam prišiel, do Gotridovej psychiatrie a priznal sa ku všetkému čo urobil. Prijali ho bez váhania a tak sa ocitol tu, Dole.
Danniell sa narodil vo Francúzsku do bohatej aristokratickej rodiny. Jeho rodičia boli bohatí a vznešení, tak ako sa to od nich žiadalo. To isté žiadali aj od svojho syna. Abaddonov otec, Rainier Leroy bol vysoko postavený duchovný, jeho matka, Angélique Leroy bola voľnomyšlienkárska umelkyňa. Jeho rodičia sa často hádali o tom, ktorou cestou ho pošlú, či z neho urobia duchovného, alebo umelca. Danniella to vždy tiahlo k umeniu, no nepáčilo sa mu umenie, ktoré tvorila jeho matka. Jemu sa páčilo temnejšie umenie, umenie skryté v hlbinách ľudskej duše a tela. To že nie je tak úplne v poriadku zistili rodičia už v jeho útlom veku. Scéna: Je teplý letný deň, jeden z tých dní, keď ste radi, že nepatríte medzi "plebs" a máte drahú fungujúcu klimatizáciu ktorá vo vašom dome udržiava príjemný chľad. No to malému Danniellovi nestačilo. Angélique si potichu vzdychla a zakričala na slúžku, či nevie, kde sa práve nachádza jej synček. Slúžka povedala, že je vonku, vrah sa hral s mačkou pri živom plote. Angélique si znovu vzdychla a pokynula slúžke aby šla zavolať, už bol takmer čas na obed. Slúžka sa vrátila so slzami v očiach a malou reznou ranou na členku. Angelíque znepokojene vybehla von, aby našla svojho syna, strach ju nútil do behu a onedlho sa jej svetlé vlasy lepili na spotené čelo. Bála sa o svojho syna, bol predsa jej jediné dieťa. Našla ho pri živom plote, ako sa hrá s mačkou. Problém bol, že mačka bola mŕtva a Danniell jej práve nožom otváral brucho. Jeho tichý smiech zanikal v trúchlivom svete cikád. Keď uprel pohľad na matku, na jeho perách žiaril detský úsmev plný fascinácie. Povedal jej, že tá mačka v sebe skrýva umenie, vraj sa chcel pozrieť na tie farebné veci v jej bruchu. V ten deň Danniell dovŕšil šesť rokov. Ako vyrastal, jeho potreba vidieť krv a orgány sa stále stupňovala. Zabíjanie zvierat a študovanie ich orgánov mu pomáhalo vo vzdelávaní, učil sa ako fungujú orgány, no aj to, ako zviera pred popravou piští a bojuje o svoj život. Bol zvedavý, chcel vedieť, čo by robil človek v klietke. Chcel vidieť ľudské orgány, chcel s nimi pracovať, urobiť z nich umenie. Preto sa aj napriek námietkam rodičov rozhodol študovať medicínu, konkrétne chirurgiu. Bol výborným študentom, nikdy nemal preblém s učivom. Jeho rodičia ho dokonca dali na IQ testy, ktoré ukázali, že má inteligenčný kvocient génia. Problém bol, že jeho nič z toho nezaujímalo, len chcel vidieť šarlátové pramene krvi vytekajúce z ľudského tela, nádherné orgány... Už nebol malý fagan, tentoraz nikto nevedel o jeho zvláštnosti. Matka a otec sa domnievali že to v detstve bola len nejaká fáza, neprikladali tomu veľký význam. Danniellový rovesníci ho obdivovali, bol presne taký bohatý, arogantný a charizmatický, ako si oni vždy priali byť, ale osud im to nikdy nedoprial. Popri štúdiu chirurgie si Danniell privirábal robením rôznych úprav ľudských tiel, Body Modification. Bola to forma umenia a on to robil rád, aj keď hlavne kvôli peniazom. Skutočne si pri tom plnil sen, mohoľ z ľudí robiť svoje umelecké diela, jediné čo mu vadilo bolo to, že to musel robiť podľa ich vkusu, nie podla svojho. Objavil krásu úpravy tela a to poslalo jeho umenie do úplne nového levelu. Zapáčilo sa mu hlavne tetovanie, táto forma umenia bola jeho srdcu najbližšie zo všetkých spôsobov upravovania zovňajšku. Nechal si potetovať hruď a ruky, niektoré tetovania si dokonca urobil sám. Scéna: Zamestnanec nemocnice kontroluje miestnosti nemocnice, či tam nezostal nejaký praktikant. Prejde pár poschodí, skontroluje pacientov, všetko sa zdá byť v poriadku. Toto by mala byť jedna z tichých nocí, tie mal najradšej. Ostáva mu posledné miesto. Prejde k výťahu a stlačí gombík s nápisom: -1. Výťah pomaly klesá a on nervózne prešlapuje. Nejako sa mu tam nechce, z tej časti nemocnice má strach. Čakanie mu nespríjemňuje ani tichá hudba hrajúca vo výťahu, ktorá mu až nápadne pripomína Clubbed To Death. To mu veru nervy neukludňuje. Výťah zastane a on vystúpi do chladného vzduchu pitevne. Zasvieti si baterkou, keďže by tu nemal nikto byť, je zhasnuté a on nemá povolené zažívať. Pitevňa je po tme desivá. Drkocú mu zuby, nie je si istý či od zimi alebo od strach. Začuje zvuk a zastane na mieste. Čo to bolo? Zdalo sa mu to, alebo začul cinknutie kovu o kov? Mohol tu niekto byť alebo to bola len jeho veľká fantázia? Cink. Zvuk sa ozval znovu a on zasmietil smerom, odkiaľ ten zvuk prichádzal. Boli tam dvere do pitevnej sály. Muž zahmatal po paralyzátore a vykročil ku dverám. Bol skutočne vystrašený, mal chuť utiecť so stiahnutým chvostom, no bál sa, že si pri behu naloží do nohavíc. Opatrne pootvoril dvere a uvidel mladého muža v bielej zástere a chirurgických rukavicia, ako sa hrabe vo vnútirnostiach nejakého nebožtíka. Jednu ruku mal v brušnej dutine mŕtveho a v druhom držal oceľovú pílku. Muža takmer trafil šľak, no upokojil sa, keď toho mladíka spoznal. Pustil paralyzátor a prešiel bližšie ku stolu s mŕtvolou. Snažil sa vyhýbať pohľadu na mŕtve telo, pretože mal pocit, že sa povracia. Pozeral priamo na toho mladého muža. Bol to jeden z praktikantov chirurgie. Prečítal si štítok s menom na jeho zástere: Danniell Leroy. Danniel prejavoval obrovský záujem o ľudskú anatómiu a všetci jeho učitelia ho pokladali za dokonalého žiaka. Všetci čakali, že z neho bude dokonalý chirurg. To mohla byť pravda, no on to odmietol. Nechcel ľudí zachraňovať, chcel z nich vytvárať umenie. Preto odišiel zo školy a nechal si potetovať tvár. Nestačilo mu špárať sa v mŕtvolách. Už vedel všetko, čo potreboval. Mal všetky znalosti ľudského tela, ktoré potreboval. Posledná scéna zmenila všetko. Scéna: Z ventilačnej šachty prichádza príjemný vánok a prináša vôňu teplej jesene. Miestnosťou sa ozýva tichý nárek, ktorý však nie je počuť za steny tejto miestnosti. V rohu miestnosti sedí nahá žena s putami na rukách a na nohách. Po tvári jej stekajú slzy, je jej zima a má strach. Bojí sa o svoj život. Ten muž... Bojí sa toho muža. Muž ktorý ju uniesol a zavrel do tejto miestnosti mal tvár smrtky. Ona vedela, že ten muž bude jej smrťou. Už po miliontý krát si skúšala vyslobiť ruky, no bolo to zbytočné, putá boli príliš utiahnuté. Vedela, že dnes umrie, no nedokázala sa s tým zmieriť. Ozvali sa tiché kroky a ona ho uvidela. Stál pred ňou, na sebe mal ublek a naťahoval k nej ruku. Vystrašene sa odtiahla, natlačila sa do kúta, koľko jej to vlastné telo dovolilo. Muž držal niečo v ruke, bol to košík. Vystrašene na neho pozerala. Mal tam nejaké mučiace nástroje? "Och toto? Len som ti doniesol nejaké kvety." Usmial sa muž a natiahol sa k nej. Skôr než stihla reagovať jej niečo pichol a ona stratila vedomie. O piatej ráno na miesto dorazila polícia. Dostali anonymný typ, niekto im povedal, že sa tam deje vražda. Vyrazili dvere a vošli do opustenej fabriky. Prehľadali ju skrz-na-skrz a nakoniec ju objavili. Žila. Orvý dvaja policajti ktorý vošli dnu sa prehli a vyvrátili svoje raňajky, ďalší svoje žalúdky ovládli. Mladá žena bola zavesená na reťaziach presne v strede miestnosti. Reťaze mala na rukách, držali ju vo vzduchu. Jej brušná dutina bola odhalená, koža bola chirurgickými rezmi otvorená a jej okraje boli prepichnuté rybárskymi háčikmi, ktoré boli na oceľových drôtikoch pripevnených na stenách miestnosti, čím držali jej brušnú dutinu poriadne otvorenú. Jej črevá boli vytiahnuté, opatrne, aby nenastalo poškodenie a roztiahnuté na podľahe, vytvárajúce zložitý vzor. Medzi jej ostatnými orgánmi boli zastrčené kvety, kopu kvetov mala aj na mieste, kde boli predtým jej črevá. Na jej lícach boli zaschnuté slzy a ona bola na pokraji smrti. Povedala len jediné slovo: Smrtka. Danniellovi sa darilo vytvárať umenie ešte pár ďalších rokov, nikdy ho to neprestalo baviť, no vždy bol za nové veci. Jedného dňa sa dozvedel o mieste... Down. Ponúkli mu tam prácu, vraj či nechce byť dozorcom, ale on láskavo odmietol. Chcel sa stať pacientom, tým, ktorý bojuje. Preto tam prišiel, do Gotridovej psychiatrie a priznal sa ku všetkému čo urobil. Prijali ho bez váhania a tak sa ocitol tu, Dole.