Vzhľad:
Pri prvom pohľade na Astru máte pocit, že pri tvrdšom zaobchádzaní sa vám rozpadne pod rukami. Vďaka smotanovo-bielej pleti vyzerá naozaj veľmi krehko. Zdanie môže síce klamať, no teraz sa zaoberajme len jej vzhľadom. Má výrazne tvarovanú sánku, ktorá vytvára dojem, že jej tvár je akoby predĺžená. Bledé oči bez výrazu občas chytajú belasé odtiene a vždy vyzerajú mierne neprítomne, akoby sa ich majiteľka spoly pozerala do iných dimenzií, kdesi za obzorom. Svetloružové pery bývajú mierne pootvorené, takže sa pod nimi občas zaleskne beloba jej zubov. Úsmevom obdarúva len výnimočne, no ak k tomu dôjde, na lícach sa jej zjavia nepatrné jamky. Pohľad sa vám zaiste pristaví aj na červených rovných vlasoch, hoci ich farba dávno stratila jas a sýtosť. Celá pôsobí akýmsi vyblednutým a dievčenským dojmom, hoci teenagerské roky má dávno za sebou. Výškou nijak nevytŕča, ale jej chudá postava k tomu nabáda. Má jemné, no pevné ruky s dlhými prstami, ktoré spolu so všetkými končatinami pôsobia zvláštne kostnato a vytvárajú celkový dojem zraniteľnej osoby. Toto jej však poskytujú veľkú výhodu, pretože ľudia ju kvôli tomu často podceňujú, čo sa dá šikovne využiť.
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
Povaha:
Jej povaha v mnohom zodpovedá tomu, ako pôsobí navonok. Mohla to byť celkom milá osoba a neskončiť tu, kde skončila, nebyť ťažkej formy katatonicko-paranoidnej schizofrénie, ktorá si so sebou nesie už tradične aj schizo-afektívnu poruchu. Taktiež sa pridružili aj drobnosti ako patologické klamárstvo, problémy so zvládaním hnevu a snahy o nepriamu manipuláciu, ktorú skrýva za svojou nevinnosťou. V podstate to nie je zlý človek, no pud sebazáchovy je silnejší než akékoľvek morálne zásady, ak sa tu vôbec dá o nejakých hovoriť. Jej emócie sú na tom horšie ako horská dráha a tak je nevyspytateľnosť jednou z jej charakteristických vlastností. Správanie tejto osoby sa často dá označiť ako pudové, pretože tento spôsob považuje za najpraktickejší pre prežjtie, hoci si všetko jasne uvedomuje. Pravdaže, ak je v stave vnímať okolitý svet. Katatónia nie je vôbec príjemná vec. Pri téme "bojové zručnosti" sa vôbec nedá spomenuť niečo ako hrubá sila. Jej trik spočíva v jej spratnej postave a rýchlych reflexoch. Kútikom oka ľahko zachytí pohyb a inštinktívne zareaguje skôr, než si to stihne premyslieť. Útok sa zakladá na správnom načasovaní a nasmerovaní úderu na slabé miesto, nie v jeho sile. So zbraňami nemá bohvieaké skúsenosti, ale podľa jej názoru sa dá takmer čokoľvek použiť na obranu alebo útok, či už to má čepeľ, alebo nie.
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
Jej povaha v mnohom zodpovedá tomu, ako pôsobí navonok. Mohla to byť celkom milá osoba a neskončiť tu, kde skončila, nebyť ťažkej formy katatonicko-paranoidnej schizofrénie, ktorá si so sebou nesie už tradične aj schizo-afektívnu poruchu. Taktiež sa pridružili aj drobnosti ako patologické klamárstvo, problémy so zvládaním hnevu a snahy o nepriamu manipuláciu, ktorú skrýva za svojou nevinnosťou. V podstate to nie je zlý človek, no pud sebazáchovy je silnejší než akékoľvek morálne zásady, ak sa tu vôbec dá o nejakých hovoriť. Jej emócie sú na tom horšie ako horská dráha a tak je nevyspytateľnosť jednou z jej charakteristických vlastností. Správanie tejto osoby sa často dá označiť ako pudové, pretože tento spôsob považuje za najpraktickejší pre prežjtie, hoci si všetko jasne uvedomuje. Pravdaže, ak je v stave vnímať okolitý svet. Katatónia nie je vôbec príjemná vec. Pri téme "bojové zručnosti" sa vôbec nedá spomenuť niečo ako hrubá sila. Jej trik spočíva v jej spratnej postave a rýchlych reflexoch. Kútikom oka ľahko zachytí pohyb a inštinktívne zareaguje skôr, než si to stihne premyslieť. Útok sa zakladá na správnom načasovaní a nasmerovaní úderu na slabé miesto, nie v jeho sile. So zbraňami nemá bohvieaké skúsenosti, ale podľa jej názoru sa dá takmer čokoľvek použiť na obranu alebo útok, či už to má čepeľ, alebo nie.
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
História:
Jej minulosť sa nedá vyrozprávať tak jednoducho, akoby sa to mohlo zdať. Pre takú labilnú myseľ, primálo lipnúcu na skutočnosti je minulosť len zhluk náhodných myšlienok, obrazov a pocitov, ktoré sa v hlave rýchlo prelínajú vždy, keď sa povie slovo minulosť. Niektoré skutočnosti sú však nezbytné na to, aby mal človek aspoň zbežnú predstavu o tejto osobe. Narodila sa na predmestí akéhosi mesta v Belgicku. Veľa spomienok na detstvo jej neostalo. Väčšina sa aj tak spája s prostredím všemožných psychiatrov a psychológov ktorých v jej živote bolo veľa. Jedna spomienka je ešte z detstva, keď sama sedela v nejakej miestnosti, ktorá mohla byť detskou izbou, no kľudne aj čakárňou detského psychológa. Vstúpila akási osoba, no jej tvár bola nezreteľná, ako tváre všetkých. Pamätá si len na ten odsudzujúci a ľútostivý pohľad chladných sivých očí, ktoré jej vždy pripomínajú kov. Sivé oči sú takmer vo všetkých spomienkach, vyvolávajú v nej úzkosť, ale zároveň je to jedna z mála vecí, na ktoré sa môže upnúť. Raz ju kovové oči trestajú, inokedy sa od nej vzďaľujú a nech sa snaží akokoľvek priblížiť, vždy jej unikajú z dosahu. Vždy sú tu, no držia si odstup, nedovolia jej zblížiť sa s tou jedinou vecou, ktorá hneď nezmizne. Už ako dieťa bola odlišná od svojich rovesníkov a s pribúdajúcim vekom sa to len zhoršovalo. V pätnástich sa pridružila samotná schizofrénia a možno je to jej odporom k ľuďom, ktorí sa tvárili, že jej chcú pomôcť, prečo vždy skrývala lieky, ktoré mala zjesť. Keď dovŕšila osemnásť rokov a nebola už nikoho zodpovednosťou, dostala sa do psychiatrickej liečebne na dlhší čas, než kedykoľvek predtým a hoci mala svojský odpor k sivým očiam, bola to jedna z mála vecí, ktoré dôverne poznala. Čakala, že si pre ňu prídu a ju zaleje kovový chlad ich prísneho pohľadu, no až doteraz sa neukázali. Vždy chcela kresliť a takmer vždy to boli sivé oči a po čase ich začala vidieť na každom, potom aj na veciach, ktoré by vôbec nemali mať oči. Videla ich, aj keď zavrela oči a chcela, aby ju konečne odniesli preč. Jej úzkosť sa čoraz viac stupňovala až začínala prerastať do agresivity. Tú si vybíjala na každých sivých očiach, ktoré sa jej v diaľke vysmievali. Keď napadla jedného zo zamestnancov ústavu a takmer mu vyškriabala oči, donútili ju opustiť svoju doterajšiu izbu a odviezli ju kamsi dole...
Jej minulosť sa nedá vyrozprávať tak jednoducho, akoby sa to mohlo zdať. Pre takú labilnú myseľ, primálo lipnúcu na skutočnosti je minulosť len zhluk náhodných myšlienok, obrazov a pocitov, ktoré sa v hlave rýchlo prelínajú vždy, keď sa povie slovo minulosť. Niektoré skutočnosti sú však nezbytné na to, aby mal človek aspoň zbežnú predstavu o tejto osobe. Narodila sa na predmestí akéhosi mesta v Belgicku. Veľa spomienok na detstvo jej neostalo. Väčšina sa aj tak spája s prostredím všemožných psychiatrov a psychológov ktorých v jej živote bolo veľa. Jedna spomienka je ešte z detstva, keď sama sedela v nejakej miestnosti, ktorá mohla byť detskou izbou, no kľudne aj čakárňou detského psychológa. Vstúpila akási osoba, no jej tvár bola nezreteľná, ako tváre všetkých. Pamätá si len na ten odsudzujúci a ľútostivý pohľad chladných sivých očí, ktoré jej vždy pripomínajú kov. Sivé oči sú takmer vo všetkých spomienkach, vyvolávajú v nej úzkosť, ale zároveň je to jedna z mála vecí, na ktoré sa môže upnúť. Raz ju kovové oči trestajú, inokedy sa od nej vzďaľujú a nech sa snaží akokoľvek priblížiť, vždy jej unikajú z dosahu. Vždy sú tu, no držia si odstup, nedovolia jej zblížiť sa s tou jedinou vecou, ktorá hneď nezmizne. Už ako dieťa bola odlišná od svojich rovesníkov a s pribúdajúcim vekom sa to len zhoršovalo. V pätnástich sa pridružila samotná schizofrénia a možno je to jej odporom k ľuďom, ktorí sa tvárili, že jej chcú pomôcť, prečo vždy skrývala lieky, ktoré mala zjesť. Keď dovŕšila osemnásť rokov a nebola už nikoho zodpovednosťou, dostala sa do psychiatrickej liečebne na dlhší čas, než kedykoľvek predtým a hoci mala svojský odpor k sivým očiam, bola to jedna z mála vecí, ktoré dôverne poznala. Čakala, že si pre ňu prídu a ju zaleje kovový chlad ich prísneho pohľadu, no až doteraz sa neukázali. Vždy chcela kresliť a takmer vždy to boli sivé oči a po čase ich začala vidieť na každom, potom aj na veciach, ktoré by vôbec nemali mať oči. Videla ich, aj keď zavrela oči a chcela, aby ju konečne odniesli preč. Jej úzkosť sa čoraz viac stupňovala až začínala prerastať do agresivity. Tú si vybíjala na každých sivých očiach, ktoré sa jej v diaľke vysmievali. Keď napadla jedného zo zamestnancov ústavu a takmer mu vyškriabala oči, donútili ju opustiť svoju doterajšiu izbu a odviezli ju kamsi dole...