Vzhľad:
Na prvý pohľad ničím nevýrazné, nudné, hnedovlasé, hnedooké dievča. Vlasy slabšej hnedej farby s pár tmavšími pramienkami jej siahajú asi po boky a necháva si ich rásť stále viac. Nestrihá si ich. Jej veľké hnedé očká môžu prísť niekomu roztomilé, ale pozor, aby ste ju nepodcenili. Okolo nich má dlhé mihalnice, ktoré si nikdy nijak nezvýrazňuje. Ona sa nikdy nemaľuje. Staví na prirodzenú krásu. A povedzme si úprimne, potrebuje šminky a podobné sračky k prežitiu tu dole v tomto pekle? Nad očami má upravované pomerne tenké obočie hnedej farby, ako sú jej vlasy. Malý dlhý noštek v strede tváre a pod ním plné pery dodávajú jej tvári akúsi nevinnosť. Celá akoby bola kópiou jej matky. Postavu má chudú a trochu nižšiu, presne ako jej mama. Nie je príliš nízka, má priemerných okolo 170 cm. Jej chudá postava pôsobí krehunko a slabo, ale tým, že sa venovala aktívne športu, sa nejaké „svaly“ predsa len nájdu. To sa však nedá povedať o prsiach. Holt, uplavali. Nemá ich nejaké príliš veľké a pokiaľ sa vám zdá, že vôbec nejaké má, tak to robí podprsenka. Čo sa oblečenia týka, je jej úplne jedno, čo si na seba vezme, len nech to nie je nejaká roztrhaná handra. Nefintí sa a ani si moc nepotrpí na značkovom či príliš vkusnom oblečení. Žiadna prada ani nič podobné, najradšej má aj tak obyčajné tričká, nejaký svetrík či mikina a džínsy, alebo aj tepláky. Najčastejšie ju uvidíte oblečenú v menej výrazných farbách. Nerada nosí žltú, oranžovú či krikľavú zelenú. Nie je predsa zvýrazňovacia fixa. Šperky tiež moc nenosí, výnimkou je pár nejakých náušníc v ušiach a možno pár kožených náramkov. Nemá žiadne piercingy ani tetovania, nikdy takýmto veciam neholdovala. Ani jazvy by ste moc na jej tele nenašli. Výnimkou je jediná, vzadu niekde medzi ramenom a krkom. Vznikla tak, že ju niekto sotil a spadla akurát na klinec v stene. Pretrhlo jej to kožu nad ramenom a síce nie je tak hlboká, ranu jej museli zašívať. To je k tejto drobnej nevýraznej žienke asi všetko.
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
Povaha:
Celým menom Alycia Maria Daneir. Skoro každý, kto ju pozná, by povedal, že je to najmilšie dievča na svete. Alcy je kamarátska a spoločenská osoba, ktorá by vám dokázala niečo rozprávať kľudne aj celý deň. Má trochu problém sa otvoriť neznámej spoločnosti a kecať s niekým, koho pozná ani nie päť minút, ale inak je strašne rada s ľuďmi. Stáva sa aj, že je niekedy utiahnutá do seba a nikoho nechce vidieť, no nedokáže sa na niekoho hnevať. Aspoň nie dlho. Nehovorím, že odpustí – ona si všetko zlé, čo jej ľudia spravili pamätá, len sa s tým snaží vyrovnať a zabudnúť na to. Nechce si vytvárať konflikty s ľuďmi, nech ich nemá akokoľvek rada. Asi preto ju veľa ľudí len využíva, pre jej dobrú povahu. Samozrejme, má aj zlé vlastnosti. Je tvrdohlavá a stále si chce presadiť svoje. Háda sa, až pokým sa jej to nepodarí. Samozrejme, keď ide o takú priateľskú hádku. Málokto môže povedať, že ju videl na druhého kričať alebo nebodaj nadávať. Občas si niečo zašomre popod nos, ale vyslovene odporná na nikoho nikdy ani nebola. Rodičia ju vždy učili slušnému správaniu a súkromná výberová škola si na správanie tiež dosť potrpela. Ona je však taká hlavne kvôli sebe. Verí, že ako sa človek správa k druhým, sa mu vráti. Je strašne lenivá. Keby bolo jedlo ďaleko a ona by sa kvôli tomu musela postaviť, asi by skôr ostala hladná. Druhým sa snaží poradiť a pomôcť, len čo jej to tá jej lenivosť dovolí. Pre kamarátov by sa občas aj rozkrájala. Je spoľahlivá a keď niečo sľúbi, tak to aj dodrží, ak to nie je nemožný sľub. Klamala len pár krát v živote a to si ani neuvedomila, inak by však rodičom alebo kamarátom nedokázala zaklamať do očí. Vlastne, je tu jedna príhoda, kedy bola nútená klamať, ale to aby ochránila a nezradila svoju kamarátku, Marciu. Pýtali sa, či vie kam šla, keď ju Marziiny rodičia hľadali. Ona dobre vedela, že Marcia šla na zábavu do mesta a volala ju tam tiež, no Alyciine svedomie jej to nedovolilo. Rodičom povedala, že s ňou vôbec nebola a nevie, kde je. To však sľúbila Marzii a ako bolo už spomenuté, ona sľuby dodržuje. Neskôr to jej rodičia aj tak zistili a hnevali sa, prečo im nepovedala pavdu. Okrem tohto však nikdy nemala nejaké veľké problémy. V škole sa učila dobre a mala pár kamarátov, s ktorými sa rozprávala. Ostatných si proste nevšímala. Taká jedna dobrá kamarátka bola aj Marzia, než ju vymenila za skupinku namyslených zmachlených dievčat, s ktorými začala chodiť von a postupne sa im čoraz viac podobať. Alcy ale mala a stále má svoju vlastnú hlavu na to, aby si povedala, že k takýmto ľuďom sa nepridá a nebude ako ony. Je až príliš naivná a každému verí, čo je tu Dole neprípustné. Nechce sama sebe priznať, že na svete existujú aj ľudia, čo vám klamú a potom vám podpkopnú nohy a vy spadnete na zem a nebudete mať dosť síl na to sa opäť podstaviť a dotyčný vám ani nepodá pomocnú ruku, ktorú ste vy ponúkali jemu celú dobu. Jednoducho, vidí v ľuďoch len to dobré. Nikdy by nikomu zámerne neublížila, ale ktovie, či sa nezmení na mieste, kam ju poslali - Dole.
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
Celým menom Alycia Maria Daneir. Skoro každý, kto ju pozná, by povedal, že je to najmilšie dievča na svete. Alcy je kamarátska a spoločenská osoba, ktorá by vám dokázala niečo rozprávať kľudne aj celý deň. Má trochu problém sa otvoriť neznámej spoločnosti a kecať s niekým, koho pozná ani nie päť minút, ale inak je strašne rada s ľuďmi. Stáva sa aj, že je niekedy utiahnutá do seba a nikoho nechce vidieť, no nedokáže sa na niekoho hnevať. Aspoň nie dlho. Nehovorím, že odpustí – ona si všetko zlé, čo jej ľudia spravili pamätá, len sa s tým snaží vyrovnať a zabudnúť na to. Nechce si vytvárať konflikty s ľuďmi, nech ich nemá akokoľvek rada. Asi preto ju veľa ľudí len využíva, pre jej dobrú povahu. Samozrejme, má aj zlé vlastnosti. Je tvrdohlavá a stále si chce presadiť svoje. Háda sa, až pokým sa jej to nepodarí. Samozrejme, keď ide o takú priateľskú hádku. Málokto môže povedať, že ju videl na druhého kričať alebo nebodaj nadávať. Občas si niečo zašomre popod nos, ale vyslovene odporná na nikoho nikdy ani nebola. Rodičia ju vždy učili slušnému správaniu a súkromná výberová škola si na správanie tiež dosť potrpela. Ona je však taká hlavne kvôli sebe. Verí, že ako sa človek správa k druhým, sa mu vráti. Je strašne lenivá. Keby bolo jedlo ďaleko a ona by sa kvôli tomu musela postaviť, asi by skôr ostala hladná. Druhým sa snaží poradiť a pomôcť, len čo jej to tá jej lenivosť dovolí. Pre kamarátov by sa občas aj rozkrájala. Je spoľahlivá a keď niečo sľúbi, tak to aj dodrží, ak to nie je nemožný sľub. Klamala len pár krát v živote a to si ani neuvedomila, inak by však rodičom alebo kamarátom nedokázala zaklamať do očí. Vlastne, je tu jedna príhoda, kedy bola nútená klamať, ale to aby ochránila a nezradila svoju kamarátku, Marciu. Pýtali sa, či vie kam šla, keď ju Marziiny rodičia hľadali. Ona dobre vedela, že Marcia šla na zábavu do mesta a volala ju tam tiež, no Alyciine svedomie jej to nedovolilo. Rodičom povedala, že s ňou vôbec nebola a nevie, kde je. To však sľúbila Marzii a ako bolo už spomenuté, ona sľuby dodržuje. Neskôr to jej rodičia aj tak zistili a hnevali sa, prečo im nepovedala pavdu. Okrem tohto však nikdy nemala nejaké veľké problémy. V škole sa učila dobre a mala pár kamarátov, s ktorými sa rozprávala. Ostatných si proste nevšímala. Taká jedna dobrá kamarátka bola aj Marzia, než ju vymenila za skupinku namyslených zmachlených dievčat, s ktorými začala chodiť von a postupne sa im čoraz viac podobať. Alcy ale mala a stále má svoju vlastnú hlavu na to, aby si povedala, že k takýmto ľuďom sa nepridá a nebude ako ony. Je až príliš naivná a každému verí, čo je tu Dole neprípustné. Nechce sama sebe priznať, že na svete existujú aj ľudia, čo vám klamú a potom vám podpkopnú nohy a vy spadnete na zem a nebudete mať dosť síl na to sa opäť podstaviť a dotyčný vám ani nepodá pomocnú ruku, ktorú ste vy ponúkali jemu celú dobu. Jednoducho, vidí v ľuďoch len to dobré. Nikdy by nikomu zámerne neublížila, ale ktovie, či sa nezmení na mieste, kam ju poslali - Dole.
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬
História:
Alycia sa narodila do kresťanskej rodiny Daneirovcov. Spolu s rodičmi a o štyri roky starším bratom Patrickom žila v skromnom dome na okraji Francúzska. Bol to však domov a mala ho rada. S bratom mala veľmi dobrý súrodenecký, až kamarátsky vzťah. Napriek tomu, že bol Patrick vždy iný, na rozdiel od nej, bol problémový, vyhodili ho zo školy a stále prekvapoval s niečím novým ako napríklad to, že začal fajčiť trávu či piť, bola Alcy vždy vzornou, milou sestričkou a aj keď to zas znamenalo klamať rodičom, ho kryla. Patrick jej hovoril, že to nie je klamstvo, len zamlčanie informácií. Občas si vymenili svoje názory, či sa pohádali, ale Patrick bol pre ňu aj brat, ktorý ju ochraňoval, aj dobrý kamarát. Keď mala Alcy 17, Patrick odišiel bývať niekam preč so svojou priateľkou. Rodičia robili všetko pre to, aby sa z ich dcéry nestal nevychovaný hulvát - tak nazvali Patricka keď sa dozvedeli, že ich výchova bola k ničomu a nechal sa stiahnuť kamarátmi dole. Alyc navštevovala od svojich ôsmich rokov súkromnú kresťanskú školu, kde jej matka robila učiteľku. Otec pracoval v nejakej firme, presnejšie to nevedela. Ale jej mama ju učila niektoré predmety, takže na ňu dohliadala aj v škole. Občas ju to strašne hnevalo, ale nemohla jej to vyčítať. Chcela, aby Alycia bola jej príkladom a mohla hrdo povedať "áno, toto je moja dcéra." Z tejto školy odišla asi vo svojich osemnástich, kedy si našla prácu ako redaktorka v miestnych novinách. Dlho ju nebavila a kolegov tiež nemala rada, preto rozmýšľala aj na odchodom. K tomu sa však nedostala, pretože sa jej stala jedna vec - zlomový moment, kedy jej nudný život už nikdy nepokračoval tak, ako predtým. Keď išla domov z práce, mohlo byť tak jedenásť večer, v uličke vedľa začula plač, keď dobre identifikovala ten tiché smrkanie. Zvedavosť jej nedala a išla sa tam pozrieť. To čo uvidela, ju zasiahlo ako šíp do srdca. Prikryla si rukou ústa a snažila sa od preľaknutia neskríknuť. Na zemi ležalo malé dievča. Mohla mať asi desať rokov. Pod ňou bola mláka krvi – jej vlastnej, ktorá jej vytekala silným prúdom z miesta, kde má dievča srdce. Neodvážila sa ísť bližšie, aby lepšie nevidela, pretože to ani nechcela vidieť. Už z dostatočnej vzdialenosti si všimla rozrezaného hrudníku a vnútorností dievčatka, ktoré cez veľkú ranu bolo vidieť. Nevedela popadnúť dych a rozmýšľala, aj keď logicky premýšľať vtedy moc nevedela – no bola zhrozená, kto niečo tak odporné mohol spraviť. Kým čakala a stála nemo na jednom mieste, začula za sebou kroky a nejaký šuchot, no než sa stihla otočiť, silný úder do hlavy ju priviedol do bezvedomia a spadla na zem.
Prebudila sa na hlasy, ktoré sa blížili k nej, hlasné otravné sirény policajných áut a otravných farebných svetiel. Zažmurkala očami a rýchlo sa dezorientovane obzrela okolo seba. A pozrela na seba. Na svoje, predtým čisté oblečenie, ktoré bolo teraz postriekané krvou a na nožík, ktorý držala v ruke. Pustila ho na zem a ten s hlasným cinknutím rozliehajúcim sa po celej uličke dopadol na zem. Keď vedľa seba zbadala mŕtve telo malého dievčaťa, nechápala, čo tu robí a prečo mala v ruke nôž. Veď ona ju nezabila! Skôr, než stihla odísť ju ale obkľúčili muži v policajných uniformách so zbraňami v rukách. Bola zmätená, bála sa. Nebol to taký strach ako čo dostane z písomky za známku, ale ozajstný mrazivý strach, že ju obvinia, uznajú za vraha a pošlú zhniť do väzenia. Polícia ju odviedla, aj keď im stále opakovala, že je nevinná. Čakalo sa niekoľko dní na súd a ju držali na policajnej stanici. Nepustili ju domov, dokonca ju najprv nechceli nechať ani rozprávať sa s rodičmi. Tí na tom však trvali a tak ich pustili za Alcy. Nemohli uveriť tomu, čo Alycia spravila. Nevedela prečo, ale vôbec jej neverili, že je nevinná. Neskôr sa to dozvedela. Vôbec nespala, celé noci premýšľala nad tým, čo sa stalo. Ona to predsa nebola, nezabila to dievča. Pamätala si, že len videla to dievča, ako leží na zemi s rozrezaným hrudníkom a silno krváca. Potom už si nič nepamätá. Spadla a udrela si hlavu alebo.. ju niekto omráčil. Krútiac hlavou vo svojich dlaniach sa snažila nerozplakať, a napriek tomu, že si hovorila, že je silná a bude to dobré, bála sa. Mala na to dôvod – deň na to bol súd. Keď predvolali svedkov, všetci vypovedali tak isto – vraveli, že videli Alyciu, ako to dievča zabila. Nemohla nič spraviť, nemohla nič povedať a len sa pozerať, ako jej mama plače a pozerá na svoju dcéra ako nikdy predtým – ako na vraha. Bola vrahom? Začínala tomu dokonca sama veriť, keď to toľko krát od každého počula. Ako povedal jeden zo svedkov, možno má nejakú poruchu v mozgu, niečo ako rozdvojenú osobnosť, pričom to jej druhé ja zabilo to dievča a ona o tom ani nevie. Ale to je predsa blbosť! Neverila tomu. Bolo však jedno čomu verila a čomu nie, po skončení súdu sa dočkala verdiktu. Slov, ktorých sa najviac bála. Bola VINNÁ. Obvinená z vraždy 9 ročnej Christine. Bolo rozhodnuté. Miesto očakávania, že ju odvezú do väzenia, kde strávi zbytok svojho života, ktorý mala ešte celý pred sebou, ju viezli niekam inam. Na psychiatriu. Tam si pobudla pár dní, vyšetrili ju doktori, snažili sa zistiť, čo jej je, ale ona bola predsa úplne v poriadku. Bola obvinená neprávom a stála si za tým. Bola rozhodnutá odtiaľto odísť, no jej rozhodnutie sa zmenila na nemožné v momente, keď jej povedali, že ide DOLE.
Alycia sa narodila do kresťanskej rodiny Daneirovcov. Spolu s rodičmi a o štyri roky starším bratom Patrickom žila v skromnom dome na okraji Francúzska. Bol to však domov a mala ho rada. S bratom mala veľmi dobrý súrodenecký, až kamarátsky vzťah. Napriek tomu, že bol Patrick vždy iný, na rozdiel od nej, bol problémový, vyhodili ho zo školy a stále prekvapoval s niečím novým ako napríklad to, že začal fajčiť trávu či piť, bola Alcy vždy vzornou, milou sestričkou a aj keď to zas znamenalo klamať rodičom, ho kryla. Patrick jej hovoril, že to nie je klamstvo, len zamlčanie informácií. Občas si vymenili svoje názory, či sa pohádali, ale Patrick bol pre ňu aj brat, ktorý ju ochraňoval, aj dobrý kamarát. Keď mala Alcy 17, Patrick odišiel bývať niekam preč so svojou priateľkou. Rodičia robili všetko pre to, aby sa z ich dcéry nestal nevychovaný hulvát - tak nazvali Patricka keď sa dozvedeli, že ich výchova bola k ničomu a nechal sa stiahnuť kamarátmi dole. Alyc navštevovala od svojich ôsmich rokov súkromnú kresťanskú školu, kde jej matka robila učiteľku. Otec pracoval v nejakej firme, presnejšie to nevedela. Ale jej mama ju učila niektoré predmety, takže na ňu dohliadala aj v škole. Občas ju to strašne hnevalo, ale nemohla jej to vyčítať. Chcela, aby Alycia bola jej príkladom a mohla hrdo povedať "áno, toto je moja dcéra." Z tejto školy odišla asi vo svojich osemnástich, kedy si našla prácu ako redaktorka v miestnych novinách. Dlho ju nebavila a kolegov tiež nemala rada, preto rozmýšľala aj na odchodom. K tomu sa však nedostala, pretože sa jej stala jedna vec - zlomový moment, kedy jej nudný život už nikdy nepokračoval tak, ako predtým. Keď išla domov z práce, mohlo byť tak jedenásť večer, v uličke vedľa začula plač, keď dobre identifikovala ten tiché smrkanie. Zvedavosť jej nedala a išla sa tam pozrieť. To čo uvidela, ju zasiahlo ako šíp do srdca. Prikryla si rukou ústa a snažila sa od preľaknutia neskríknuť. Na zemi ležalo malé dievča. Mohla mať asi desať rokov. Pod ňou bola mláka krvi – jej vlastnej, ktorá jej vytekala silným prúdom z miesta, kde má dievča srdce. Neodvážila sa ísť bližšie, aby lepšie nevidela, pretože to ani nechcela vidieť. Už z dostatočnej vzdialenosti si všimla rozrezaného hrudníku a vnútorností dievčatka, ktoré cez veľkú ranu bolo vidieť. Nevedela popadnúť dych a rozmýšľala, aj keď logicky premýšľať vtedy moc nevedela – no bola zhrozená, kto niečo tak odporné mohol spraviť. Kým čakala a stála nemo na jednom mieste, začula za sebou kroky a nejaký šuchot, no než sa stihla otočiť, silný úder do hlavy ju priviedol do bezvedomia a spadla na zem.
Prebudila sa na hlasy, ktoré sa blížili k nej, hlasné otravné sirény policajných áut a otravných farebných svetiel. Zažmurkala očami a rýchlo sa dezorientovane obzrela okolo seba. A pozrela na seba. Na svoje, predtým čisté oblečenie, ktoré bolo teraz postriekané krvou a na nožík, ktorý držala v ruke. Pustila ho na zem a ten s hlasným cinknutím rozliehajúcim sa po celej uličke dopadol na zem. Keď vedľa seba zbadala mŕtve telo malého dievčaťa, nechápala, čo tu robí a prečo mala v ruke nôž. Veď ona ju nezabila! Skôr, než stihla odísť ju ale obkľúčili muži v policajných uniformách so zbraňami v rukách. Bola zmätená, bála sa. Nebol to taký strach ako čo dostane z písomky za známku, ale ozajstný mrazivý strach, že ju obvinia, uznajú za vraha a pošlú zhniť do väzenia. Polícia ju odviedla, aj keď im stále opakovala, že je nevinná. Čakalo sa niekoľko dní na súd a ju držali na policajnej stanici. Nepustili ju domov, dokonca ju najprv nechceli nechať ani rozprávať sa s rodičmi. Tí na tom však trvali a tak ich pustili za Alcy. Nemohli uveriť tomu, čo Alycia spravila. Nevedela prečo, ale vôbec jej neverili, že je nevinná. Neskôr sa to dozvedela. Vôbec nespala, celé noci premýšľala nad tým, čo sa stalo. Ona to predsa nebola, nezabila to dievča. Pamätala si, že len videla to dievča, ako leží na zemi s rozrezaným hrudníkom a silno krváca. Potom už si nič nepamätá. Spadla a udrela si hlavu alebo.. ju niekto omráčil. Krútiac hlavou vo svojich dlaniach sa snažila nerozplakať, a napriek tomu, že si hovorila, že je silná a bude to dobré, bála sa. Mala na to dôvod – deň na to bol súd. Keď predvolali svedkov, všetci vypovedali tak isto – vraveli, že videli Alyciu, ako to dievča zabila. Nemohla nič spraviť, nemohla nič povedať a len sa pozerať, ako jej mama plače a pozerá na svoju dcéra ako nikdy predtým – ako na vraha. Bola vrahom? Začínala tomu dokonca sama veriť, keď to toľko krát od každého počula. Ako povedal jeden zo svedkov, možno má nejakú poruchu v mozgu, niečo ako rozdvojenú osobnosť, pričom to jej druhé ja zabilo to dievča a ona o tom ani nevie. Ale to je predsa blbosť! Neverila tomu. Bolo však jedno čomu verila a čomu nie, po skončení súdu sa dočkala verdiktu. Slov, ktorých sa najviac bála. Bola VINNÁ. Obvinená z vraždy 9 ročnej Christine. Bolo rozhodnuté. Miesto očakávania, že ju odvezú do väzenia, kde strávi zbytok svojho života, ktorý mala ešte celý pred sebou, ju viezli niekam inam. Na psychiatriu. Tam si pobudla pár dní, vyšetrili ju doktori, snažili sa zistiť, čo jej je, ale ona bola predsa úplne v poriadku. Bola obvinená neprávom a stála si za tým. Bola rozhodnutá odtiaľto odísť, no jej rozhodnutie sa zmenila na nemožné v momente, keď jej povedali, že ide DOLE.